Tam kdesi za obzorom

Jeden japonský filozof kedysi povedal: Japonci sú ako prsty na ruke. Každý je iný, ale keď sa spoja v päsť, nikto ich neporazí.

Ak by som túto frázu mal preniesť na nás, znela by asi takto: Slováci sú ako prsty na ruke. Každý je iný, a všetci hľadajú spôsob, ako sa ešte viac odlíšiť.

Nedávno prešla médiami správa o rozhovore so Stephenom Hawkingom. Geniálny vedec vyjadril obavy nad budúcnosťou ľudstva, na rozdiel od všeobecne rozšírených názorov tvrdí, že najväčším nebezpečenstvom pre nás sme my sami. Nevraživosť, závisť, odlišné názory a neochota chápať jeden druhého sú vraj oveľa nebezpečnejšie než všetky neliečiteľné choroby dokopy. Aj Einstein kedysi tvrdil, že ľudská hlúposť je nekonečná – ale dnes prišla doba dehonestácie všetkých osobností a hlupáci prevalcovali všetko, čo kto pre tento svet vytvoril.

Keď som čítal komentáre pod Havkingovým článkom, musel som mu dať za pravdu. Toľko stupidity sa hneď tak nevidí. Dnes môže každý magor prezentovať svoje „myšlienky“ a zamoriť nimi všetkých duševne zdravých, ktorí si ich prečítajú. Zdravá súdnosť skapala. Len málokto si dá námahu s preverením faktov, ale všetci sa chytia na silné slová a expresívne výrazy. Krikľúni víťazia. Na tom našom zakríknutom Slovensku najviac. Agresívni diletanti so širokými lakťami sa predrali do najvyšších postov a tam škodia. A mlčiaca väčšina mlčí. Kým sa ozve, uplynie dosť času na to, aby profesionálni škodcovia nahrabali dosť a zmizli kamsi na Bahamy. A na Slovensku nemusia ani to. Môžu kľudne chodiť medzi nami, lebo ak si ukradli dosť na to, aby sa nechali chrániť nami platenými policajtmi, nemôže sa im stať nič. Čo na tom, že všetci ich poznajú? Súdny systém je k spravodlivosti imúnny a prezumpcia neviny spoľahlivá. Napokon, ani to nie je treba. Obyčajní ľudia sú takí hlúpi, že sa hádajú sami medzi sebou, nedokážu sa dohodnúť ani na tom, kto je zlodej a kto nie, to sa radšej bijú medzi sebou, tak aký strach. Svojou hlúposťou a neschopnosťou dohodnúť sa vytvárame tie najlepšie podmienky pre gaunerov všetkého druhu, ba viac, naše znechutenie nad tou nejednotnosťou nás samých núti stať sa gaunermi, keď sa to tak vypláca. Život je krátky a poctivcov sú plné cintoríny.

Kam kráčaš, Slovensko?