Tam kdesi za obzorom

Na tie ich oči nikdy nezabudnem.

Zahmlené a prázdne ako oči rýb, zomierajúcich v prachu.

Beznádej.

Smútok taký hlboký, až mrazí.

Na lavičke v čakárni geriatrie sedeli dve starenky okolo osemdesiatky. Doviezol ich šofér zo starobinca. Tie dve naše, s ktorými som sedel ja, vyzerali o poznanie živšie, hoci boli zrejme ešte staršie.

„A ako vám varia“ – vyzvedal som.

Zdvihli unavený pohľad smerom ku mne a odvetili bez záujmu: „Dobre, dobre“.

„Starajú sa tam o vás?“

„Starajú, starajú“.

O čom sa ešte dá? Pre koho ešte žijú?

„A deti máte?“

To ticho až zabolelo.

Až po chvíľke sa ozvala jedna z nich. „ Tri. Už vyše pol roka som ich nevidela“.

Druhá si iba vzdychla.

O čom sa ešte dá?

„Majú…majú veľa práce…nemajú…čas“- vysvetlila.

Tá druhá len hlavou kývla a šepla: „Čas“.

Nie, to si predstaviť neviem. Tie hodiny, dni a mesiace, strávené nazeraním z okna. To čakanie na telefón, list či akúkoľvek známku toho, že na nich nezabudli. Tí, ktorých priviedli na tento svet, ktorým dali celé svoje srdce a celý svoj život, ktorých čičíkali a pre ktorých prebdeli toľko nocí, o ktorých sa triasli a zachraňovali, pomáhali na nohy keď spadli a tíšili ich plač, tí, pre ktorých žili, pre ktorých dýchali…

Celé mesiace čakajú.

Neprišli.

Nemajú čas.

Ten čas, ktorý bez nich plynie bez zmyslu a pomaly.

Čakanie na smrť.

Nie, nemajú sa zle. Cudzí ľudia sa o nich starajú a ony ani nevedia, ako žijú tí, pre ktorých dýchajú. Deti ich odložili a ony už nemajú prečo žiť.

Dožívajú.

Srdcia im stále bijú, ale ich oči už zomreli.

Vidím ich stále.

Nikdy na tie ich oči nezabudnem…