Sme ľudia všelijakí. Podaktorým ukrivdenosť či závisť rozožrala všetky vnútorné orgány a zostal len žlčník. Ten potom praskol a vyplnil všetky dutiny tela akýmsi smradľavým slizom nenávisti. Vznikol nový druh: Homo iritus. Tvor permanentne nas.aný. Takýto človek – ak to ešte je človek – pociťuje besnú túžbu mstiť sa celému svetu. Slová o láske k blížnemu svojmu sa od neho odrážajú tak spoľahlivo, ako keď hádžete hrach na stenu a spoluobčanov chápe len ako prekážky k dosiahnutiu svojich cieľov, ktoré treba odstrániť. Všetci ľudia sú nepriatelia.
Poznal som, žiaľ, niekoľko takých.
Napríklad ten pán šofér autobusu z Dubnice do Trenčína vyzeral a choval sa tak, akoby chcel všetkých povraždiť. Chápem, je to starší človek, ktorý má rád poriadok. Chápem, keď bol mladý on, musel sa chovať k starším s rešpektom a teraz tí mladí nevedia, čo to ten rešpekt je. Chápem aj to, že dlhé roky budoval socializmus a veril, že na starobu sa mu jeho úsilie vráti, a keď tá staroba prišla musí makať ešte viac a držať hubu. Ani sa mu nečudujem, že je stále nas.atý. A rád by som sa s ním úprimne porozprával, tak, ako to kedysi bolo normálne, o svete, o ľuďoch, o bývalej aj dnešnej dobe, rád by som mu povedal, že s tým už asi nič nenarobí a že tou permanentnou nas.atosťou škodí len sám sebe, lebo môže dostať infarkt a ak si budú ľudia naňho sťažovať tak namiesto uznania za svoju celoživotnú statočnú prácu sa môže pred dôchodkom dočkať tak akurát vyhadzovu z práce. Rád by som mu povedal, že nie je sám, že v tomto štáte je veľa ľudí, ktorí cítia krivdu zo straty sociálnych istôt práve vtedy, keď ich začali potrebovať a že práve pre ten pocit krivdy je v tomto štáte permanentné napätie medzi starými a mladými. Rád by som ho potľapkal po pleci a povedal mu, že ho chápem, ale že permanentná nas.atosť to nevyrieši.
Žiaľ, toto sa nikdy nestane. Od čias, kedy sme si mohli dovoliť luxus úprimnosti už pretieklo veľa vody a priblížiť sa k niekomu príliš blízko sa považuje za neslušnosť. Dodržiavame diskrétnu vzdialenosť. A ľudí sa nedotýkame, hlavne tých na zem spadnutých. Dodržiavame bezpečné vzdialenosti medzi nami, aby sme boli chránení pred nepochopením a tak vylučujeme možnosť pochopenia sa. Zožierame sa pre to a občas nám žlčník zaplaví rozum aj srdce, ale musíme byť silní, tváriť sa priateľsky a tak, že všetko je v poriadku. Prežije len ten, kto to vydrží…
A ľudí sa nedotýkame, hlavne tých ...
Celá debata | RSS tejto debaty