Tam kdesi za obzorom

Sedeli sme na zemi okolo ohňa a rozprávali sa. Naši vedúci  aj menšie deti už spali, putovný tábor končil v Manínskej tiesňave, ešte dva dni a vrátime sa späť k svojim rodičom.  Bola teplá letná noc, nebo posiate hviezdami a my sme mali asi tak pätnásť. Traja chlapci a dve dievčatá. Sedeli sme tam na tej tráve a boli sme si bližší ako kedykoľvek predtým. Nie, nebolo v tom nič telesné, tá blízkosť bola o niečom inom. O porozumení. Mali sme pred sebou celý život a snažili sme sa ho pochopiť. Snažili sme sa zachytiť tú nitku, ktorá spája živé bytosti rovnakého druhu a vytvára puto, tú cestičku, po ktorej vedia kráčať spolu. Nie, nikto tam nebol do nikoho zaľúbený a nikto po nikom netúžil, bolo to také obyčajné priateľstvo, také obyčajné a čisté ako voda v lesnej studničke. Len sme sa rozprávali. Krásne, úprimne, od srdca. Všetko sme si povedali. Aj to, čo sme nikdy nikomu predtým, možno ani potom, nepovedali. Porozumenie. Také čisté, také obyčajné. Sedeli sme tam až do rána. Nikdy na to nezabudnem…

Od tej noci už uplynulo veľa liet a my sme sa rozleteli do sveta. Do toho veľkého, neznámeho, často komplikovaného a neraz nepriateľského sveta, ktorý nás zhltol ako malinu. Už nikdy sme sa nestretli. Už nikdy som nezažil takú blízkosť. Ani takú dôveru. Ten veľký svet ma naučil obozretnosti pri zachytávaní nitiek a nedôvere k bytostiam rovnakého druhu. Už nikdy som nesedel na tráve tak blízko niekomu a na jednej nitke, pri ohni, ktorý hreje, ktorý spája…

Je to škoda. Zdá sa, že sme si čoraz vzdialenejší…bytosti ľudského druhu. Zdá sa, že nie ten svet, ale my sami sme si medzi sebou vykopali priepasti, pre ktoré sa nedokážeme jeden k druhému priblížiť.

Svet za to nemôže.

Ten je len taký, akým si ho urobíme my sami…