Tam kdesi za obzorom

Rozhodne sa nepovažujem za odborníka, môj názor je celkom subjektívny a nemožno ho porovnávať s názormi skutočných znalcov, v Grécku som bol iba sedemkrát, vždy  len ako turista, ale keďže do tejto krajiny väčšina z nás chodí len na dovolenku, možno niekomu práve moje postrehy prídu vhod. Teraz, keď strach z terorizmu premiestnil záujem z arabských destinácií na Grécko, možno aj vy zamýšľate stráviť svoju dovolenku práve tu.

Hovorí sa, že Gréci sú hrdý národ.

Potvrdzujem. Gréci sú naozaj veľmi hrdí, zdá sa, že každý Grék presne vie, čo všetko jeho národ dal svetu a často som sa tam stretol s prejavmi tejto hrdosti. Napríklad v tom, že Grék má odpor k cudzím pánom, nie je ochotný nikomu slúžiť, ani keď je za to platený. Krásny štvorhviezdičkový hotel na Kréte, v ktorom sme bývali, mal len jedinú chybu: personál. Brigádujúci čašníci sa nedali vyrušiť z poludňajšej záhaľky napriek tomu, že švédske stoly zívali prázdnotou a davy turistov čakali v radoch pri nich. Tento stav súvisel aj s inou gréckou vlastnosťou: skúposťou. Zadarmo pre vás neurobia nič. Aj ležadlá a slnečníky na pláži si musíte zaplatiť. Iný krásny hotel, tentoraz na Thasose, patril mohutnému Grékovi, ktorého sme prezývali Macko Uško. Darmo sme mu vysvetľovali, že štandardom v dvojposteľovej izbe sú dva poháre v kúpeľni, darmo mu naša sprievodkyňa  vysvetľovala, že všade vo svete je to normálne, Macko Uško nepovolil. O dve hodiny dosiahla kompromis: môžeme si druhý pohár požičať v bare, ak si doňho čosi kúpime. Tento trend platí aj v baroch pri bazénoch: nárok na ležadlo máme až pri konzumácii. Na pláži v meste Plakias sa mohli slniť len tí, čo si zaplatili za obed.

Hovorí sa tiež, že Gréci sú priateľskí a pohostinní.

Toto už potvrdiť nemôžem. Naopak, viackrát som sa stretol s nevraživosťou zo strany miestnych starousadlíkov. Keď som na ostrove Korfu natáčal kamerou jedného sedliaka, ktorý sa viezol na oslíkovi, pohrozil mi päsťou. Apartmány, v ktorých sme bývali, boli obkolesené poliami dedinčanov, ktorí turistov zjavne neznášali. A tak nás ráno budilo kikiríkanie kohútov, kvokanie sliepok a bľakot oviec konzervatívnych susedov, hoci naše ubytovanie katalóg popisoval ako oázu kľudu  a pokoja. Nám táto neplánovaná zoo až tak nevadila a popravde, ani sa tej nevraživosti veľmi nečudujem, keď sa po cestičke, na ktorú sa dedinčania nikdy nebáli vyjsť so svojím oslíkom, večer preháňali štvorkolky opitých mladých Angličanov, navyše po ľavej strane cesty. No nevyhnali by ste ich? Veru, raz aj mňa hnali. To keď som vošiel do pravoslávneho kostolíka v Sarti a kameroval ich ikony. Húf babiek sa na nás vrhol naozaj s vervou. „Papa, náš papa“ – vysvetľovala mi jedna z nich so zúfalým výrazom a kládla si ruku na srdce. Darmo som im vysvetľoval, že im ich otca nechcem ukradnúť. S kamerou ma hnali aj z jednej reštaurácie, kde som natáčal živé kraby a homáre v akváriu, pripravené na konzumáciu, tu však boli dôvody zrejme iné.

Jedinou výnimkou gréckeho nedostatku pohostinnosti bol pán Spiridon. Povozil nás na svojom autobuse po celom ostrove, pohostil vlastnou rakijou a vínom z vlastnej pivnice, ako aj chlebom, namáčaným do olivového oleja s citrónovou šťavou. Grátis nás tiež naučil na pláži v Elafonisi tancovať grécke tance a pri ceste späť aj spievať Deti z Pirea po grécky.

Tých, ktorí idú do Grécka po prvý krát a poznajú už pláže západnej Európy či Chorvátska, načim upozorniť aj na jednu grécku „špecialitu“: bordel. Inak ani nejde nazvať to, čo nájdete za plotom prepychového hotela či v každej dedine. Rozpadnuté chatrče, hrdzavé postele, túlaví psi a mačky, smeti. Gréci naozaj nie sú vzormi poriadku ani pracovitosti. Ak sa ale nad toto povznesiete, prípadne sa návštevou niektorej z našich cigánskych osád na túto krajinu pripravíte, môžete tu objaviť toľko krás, že vás to prekvapí. Môj záver: Grécko je nádherná krajina, ktorú ničia hlavne jej obyvatelia. Ale to poznáme aj my…