Tam kdesi za obzorom

Plavovlasé dievča si vyhrnulo sukničku a oprelo sa o ten múr, aby do nej mohol jej priateľ a po ňom i jeho kamarát vniknúť, zjavne len tak, aby reč nestála a aby nebola nuda. Nemali viac ako pätnásť a nezdalo sa, že by ich to natriasanie nejako zvlášť vzrušovalo. Okolo chodili ľudia a tvárili sa, že ich to nezaujíma, zámerne odvracali hlavy, lebo starať sa do cudzích záležitostí neradno a čumieť na kohosi je neslušné. Mládež má právo robiť si čo chce a nikoho do toho nič. Ja som len vystúpil z auta a venoval im neslušných pár sekúnd, lebo mi to stále pripadá akési nezvyčajné, raz darmo, som starý somár a nie som na podobné scény zvyknutý, ale vzápätí som tiež odvrátil zrak, aby ma nedajbože ktosi neoznačil za úchyla, čo šmíruje mladých.  Pravdaže, rozmýšľať musím: o tom, či už morálka úplne skapala, či tým mladým nevadí, že ich všetci vidia, alebo to robia naschvál aby ich videli, či je to len náhoda a zvierací pud, alebo sú proti cirkvi a vybrali si to miesto zámerne… lebo do hlavy mi nikto nevidí a tak tam môžem mať aj myšlienky, ktoré by – vyslovené nahlas či dokonca napísané na blogu – mohol ktosi považovať za nečisté či dokonca diskriminačné. Podľa najnovšej módy totiž nikto nebude riešiť tých mladých, ale mňa. Máme slobodu, to znamená, že každý si môže robiť čo chce a starať sa o iných znamená riskovať morálnu či aj telesnú ujmu. Môj priateľ už na to doplatil, keď sa zastal starčeka, do ktorého na prechode pre chodcov takíto pubertiaci kopali, bol predvolaný na políciu a hrozila mu pokuta. Ja sám som na vlastné riziko zdvíhal zo zeme starenku, ktorá spadla aj s taškou plnou nákupu, lebo okolo šli práve akísi stredoškoláci, ktorí sa na nej schuti smiali. Taká je dnes doba.

Áno, rozmýšľať mi zatiaľ nikto nebráni. Ako však dopadnú tieto riadky na blogu – to netuším. Nepoznám všetky paragrafy a je možné, že som niektoré porušil. Keďže ale porušovanie zákonov je u nás bežné, dúfam , že sa nestane nič hrozné. Snáď ma za ne nezavrú…