Tam kdesi za obzorom

Priznám sa, nejde mi to do hlavy.

V Národnom onkologickom ústave zamestnanci kradli lieky a predávali ich do zahraničia. Zarábali si takýmto spôsobom aj niekoľko tisíc eur mesačne. Čo to boli za drahé lieky? To nikomu nechýbali? Nuž, predstavte si, že nechýbali. Zamestnanci kradli len to, čo sa malo vyhodiť. Čiže smeti. Je krádež smetí trestná? Ak by dotyčné lieky vyhodili do kontajnera, stíhali by sme aj bezdomovca, ktorý ich zo smetiaka vytiahol? Alebo tie lieky-smeti boli zlikvidované ako toxický odpad, aby sa k nim nikto nedostal a nemohol sa obohatiť? Podľa riaditeľa ústavu pacienti ohrození neboli. A podľa toho, čo nám prezradila oná pristihnutá pani, skutočne brali len to, o čo naše zdravotníctvo už nemalo záujem. To znamená, že lieky, ktoré sme my veľkopansky vyhodili, pomáhali pacientom v niektorej inej krajine, kde si takýto luxus nedovolia. Čo z toho vyplýva? Nuž, nič iné, ako to, že naše zdravotníctvo, večne nariekajúce na nedostatok peňazí ich má toľko, že ich môže vyhadzovať. To, že hoci si naši pacienti musia nosiť do nemocnice aj toaletný papier, nemocnica na liekoch plytvá priam bohapusto. To, že nikoho nezaujíma, kam vlastne idú miliardy, ktoré platíme v nádeji na zdravie a musí prísť takáto kauza, aby sme sa to dozvedeli. A tiež to, že nás tie vyhodené peniaze začnú zaujímať až potom, keď si z nich nelegálne uleje ktosi iný. Až nesmrteľná teta závisť nás zdvihne z gauča pri televízore a začneme hromžiť na tých, čo si to dovolili.

Nech už máme na „zločincov“ z onkológie akýkoľvek názor, mali by sme im byť vďační za to, že nám ukázali, aká vážna je diagnóza nášho zdravotníctva. Chamtivosť, plytvanie, ľahostajnosť, neefektívnosť. Som presvedčený o tom, že takéto veci sa dejú aj inde, nielen v zdravotníctve. Tam však bolia najviac. Takže, milí spoluobčania, ruku na srdce: ak by ste vy boli na mieste prichytených, konali by ste inak? Vďaka za každý prejav sebareflexie…