Tam kdesi za obzorom

Riša nemusím. Spievať nevie, len roznáša depresie. Pieseň „Po schodoch“  nepobaví, zato nás nabáda zamyslieť sa nad tým, čo sme to za ľudia. No potrebujeme to?

Môj dedko bol statočný človek. Cez vojnu ho nemeckí fašisti zatvorili do basy za to, že v rozhlase počúval Londýn. Udal ho jeho sused a kamarát Slovák len preto, aby sa zapáčil Nemcom. Môjho otca po vojne zatvorili tiež. Tentoraz za to, že si robil srandu zo súdruha Stalina. Aj jeho udal slovenský kamarát, zapálený rusofil. Mňa zatiaľ ešte nezatvorili. Možno len preto, že nemám takých kamarátov. Ale ktovie, ak budem haniť Američanov, možno aj po mňa si prídu, paragraf na to existuje. Udavač sa tu nájde vždy. Lebo v strkaní sa do zadku cudzincom na účet svojich rodákov – v tom sme preborníci. Myslím, že sme to robili už za Turkov, Pavol Országh svoje básne písal v maďarčine a až slzy jeho mamičky ho primäli k Hviezdoslavizmu, kolaborácia s Nemcami vo vojne bola priamym dôsledkom našej nátury, takisto ako SNP v čase, keď začali prehrávať. Na Slovensku vraj naši vždy vyhrajú – len nikdy dopredu nevieme, ktorí sú naši. Aj preto sme po vojne boli zapálení komunisti, a keď sa váhy preklopili, pľujeme na nich ostošesť. Že je to bezcharakterné a zbabelé? No a čo ! Hlavné je udržať sa na hladine a prežiť, za charakter či statočnosť si nič nekúpime. Aspoň na Slovensku nie. Dnes to platí viac ako kedykoľvek v minulosti. Orol tatranský je ohrozený druh, potkan prežije.

Takí sme…

Hovorí sa, že keď srdce a rozum bojujú, obyčajne srdce býva v prevahe. Aj zlo, ktoré sa vyliahne v ľudskej hlave, býva ľahšie odhalené, lebo má logický základ. Ty si ublížil mne, ja ublížim tebe. Zlo, prameniace v ľudskom srdci, je oveľa zákernejšie. Ťažko ho odhaliť, lebo zdanlivo nemá dôvod. Vzniká vo sfére pocitov, v tom imaginárnom svete nepredvídateľných zhlukov náhod, génov, krívd  a svojských reakcií, ktoré sú snáď u každého človeka iné. Srdce je bezodná studňa, nevyčerpateľný prameň prekvapení často aj pre samotného majiteľa, a to, čo splodí, to rozum nepochopí.

Na Slovensku vraj pripadá na jedného svätca aspoň dvanásť Judášov. Neviem, kde sa v nás berie tá zlomyseľnosť, s akou pristupujeme k svojim spoluobčanom. Slovanská spolupatričnosť, o ktorej sníval Štúr, zostala navždy len v rovine zbožných prianí. Dnes by sme sa navzájom utopili v lyžičke vody. Typickým zrkadlom našej nátury je aj tento blog. Vykrikujeme o slobode názoru, ale beda tomu, kto ho má iný. A objektivita? Tá na Slovensku už dávno otrčila kopytá. Spolupatričnosť a snaha pochopiť jeden druhého tiež. Zostalo len sebectvo, egoizmus, bezohľadnosť. A najhoršie je, že naše deti sa už do tohto chlieva narodili, takže nič iné ani nepoznajú. Všemocná propaganda im žiadne pozitívne hodnoty nevštepila, naopak, všetky len zosmiešnila,  oni tento postoj úspešne prebrali a prehlasujú ho za vlastný názor. Poslušne papagájujú to, čo im natáral ktosi, komu to veľmi vyhovuje…

Akú máme budúcnosť?