Tam kdesi za obzorom

Slovenský básnik Ľubomír Feldek raz napísal báseň s názvom Riťolíza. Priznám sa, aj ja som chcel tento názov použiť, ale obávam sa, že to, čo si dovolil zaslúžilý umelec by admin mne nedovolil.

O čo ide?

Ide o to, čo musí v dnešnej dobe zvládnuť každý kultúrny človek, ktorý to chce niekam dotiahnuť. Lebo účel svätí prostriedky a v istých situáciách treba na kultúrnosť zabudnúť. Lezenie do zadku tým, ktorí mi v ceste za vytýčeným cieľom môžu pomôcť, je nevyhnutným predpokladom úspechu. Veď aj biblia tvrdí, že tí, čo boli ponížení, budú povýšení.

Lezenie do zadku nevymyslel človek, je to prírodný úkaz, kedy sa malé zvieratká uchyľujú pod ochranu veľkých za drobné protislužby. A tak aj človek, ktorý potrebuje razítko na stavebnom povolení, navštívi pána úradníka a úctivo sa usmievajúc strká mu bonboniéru či obálku s peniazmi aj keď vie, že je to gauner, ktorého by najradšej opľul. Raz darmo, šedivá je všetka morálka a večne zelený strom životnej praxe.

Do zadku mocným lezú všetci, ktorí od nich čosi potrebujú, lebo predpisy sú predpisy a napokon vždy záleží na konkrétnom človeku, ktorý rozhoduje. A každý, kto si usilovným lezením do zadku vybudoval kariéru, si to musí vykompenzovať. Nikto nesedí na vysokom úrade preto, aby nezištne pomáhal svojim blížnym, ale len a len preto, aby pomohol sebe. Takto treba chápať aj všetky tie predvolebné manévre, kortešačky a guláše, ktorými adept na vysoký post lezie do zadku tým, ktorých práve potrebuje. Aj keď ich potom opľuje.

Lezenie do zadku je činnosť nutná pre fungovanie tohto sveta aj na najvyššej úrovni. Tak napríklad udelenie Nobelovej ceny za mier prezidentovi Obamovi je typickým príkladom lezenia do zadku švédskej akadémie najmocnejšiemu mužovi sveta, aj keď sa celý svet nad tým pohoršuje.  Raz darmo, ak si chcú udržať svoj materiálny kredit, musia porušiť ten morálny. O tom je dnešný svet…

A ako to zmeniť?

Ťažko.

Kým bude morálka na predaj, ťažko…