Tam kdesi za obzorom

Nie kvôli teroristickému útoku na pláži v Sousse, ten som nezažil, bol som v Hammamete a o tých udalostiach som sa dozvedel iba z médií. Teraz je celý svet v šoku z toho, čo sa tam stalo, akoby to bolo niečo nečakané, s čím nikto nerátal, hoci to nie je po prvý raz.

Tunisania radi o sebe prehlasujú, že sú najeurópskejšou africkou krajinou, ale človek, prichádzajúci zo skutočnej Európy tu cíti Afriku na každom kroku. A ten, kto má v sebe aj istú mieru empatie, musí cítiť aj čosi iné, čo neviem nazvať inak ako nevraživosť. Ako slovenský občan viem, o čom je reč, u nás si nevraživosti užijeme viac než dosť a komplexov menejcennosti tiež. Čo iné môže cítiť človek, ktorý statočne pracuje, dodržiava všetky svetské aj božie zákony a odmenou za to je mu len bieda a prežívanie zo dňa na deň. Ako sa má cítiť pravoverný moslim, ktorý sa denne naháňa za kúskom chleba, dodržiava ramadám a modlí sa päťkrát denne k Allahovi a predsa trie biedu, keď vidí povaľovať sa na pláži masy vyžraných, hriešne odhalených nevercov, ktorí sa tu len prehŕňajú v bohato naložených švédskych stoloch a potraviny, ktoré jeho deťom chýbajú, vyhadzujú do odpadkov? Ako sa má cítiť, keď musí vo vlastnej krajine  slúžiť takýmto cudzincom?

Cítil som to na každom kroku.

Na recepcii hotela za profesionálnym úsmevom recepčného, ktorý mal to šťastie, že mu slúžiť dovolili. Na izbe, ktorú upratovali len starší muži, hoci doma by takú prácu nikdy nerobili. V medine, takej zapratanej stánkami najrozličnejšieho tovaru, že sa tadiaľ nedalo chodiť a predávajúci vás ťahajú za rukáv, aby ste si, pre Alaha, čosi od nich kúpil. To zjednávanie o cene je žartovné len pre nás, pre nich je to otázka prežitia.

Stačí trocha empatie, aby ste to pochopili…

Nie, tá streľba na pláži, to je čosi strašné, čo sa nikdy nemalo stať.

Bodaj šľak trafil všetky ideológie, ktoré ženú ľudí k takýmto činom.

A bodaj by nikdy neexistovali sociálne rozdiely, ktoré ich zapríčinili.

Nie, do Tuniska už nepôjdem.

Mám príliš veľa empatie…