Tam kdesi za obzorom

To je jasné už dnes. Polovica ľudí k urnám nepôjde, ani keby pre nich prišla vládna limuzína. Do prasknutia nafúknutá dúhová bublina spľasne a život pôjde normálne ďalej. Zostáva už len zamyslieť sa nad tým, čo si predstavujeme pod takým slovom „normálne“.

Normálne bude čoraz viac toho, čo sme si kedysi ani nedokázali predstaviť. Naši predkovia sa musia v hrobe obracať z toho, koľko abnormalít sme už zlegalizovali. Hovorí sa, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou a človek si zvykne aj na šibenicu. A tak sme si aj my zvykli na to, že tí, ktorých sme kedysi posmešne volali „buzeranti“, nás dnes za toto pomenovanie môžu žalovať na súde, takže sa im nielenže nesmieme vysmievať, ale musíme ich akceptovať ako normálnych. Ba čo viac, dnes po nás chcú, aby sme ich uznali za otca a mamu, hoci maternicu nemá ani jeden z nich.

Čo je toto za zvrátenosť?

Ako sme mohli dovoliť, aby sa takýto nezmysel stal normálnym?

Čo už nám všetkým šibe?

Akú somarinu vymyslí niečí chorý mozog nabudúce a my sa budeme musieť ňou vážne zaoberať, aby sme sa nedostali do rozporu so zákonom? Ako je možné, že referendum, teda posledný zúfalý pokus o presadenie nášho názoru, sa zaoberá vecami, ktoré určila matka príroda dávno predtým, čo sme jej začali kafrať do remesla? O akej samozrejmosti začneme rozhodovať zajtra?

Referendum bude neplatné, lebo nesplníme podmienky účasti.

Dúhová bublina spľasne, ale nenormálnosti budú pokračovať.

O čom to bude nabudúce?