Boli dvaja. (Nešťastie nikdy nechodí samo).
Prišli večer, keď už sú ľudia doma. Mladí, krásni, s úsmevom na tvárach. Perfektne oblečení, učesaní, oholení. Pri pohľade na nich musí zaplesať srdce každej ženy. Žiaľ, aj tej mojej. Predstavili sa ako zamestnanci elektrární, tomu starší ľudia rozumejú. A vraj musia skontrolovať našu ostatnú faktúru za elektrinu. No povedzte, nechali by ste ich stáť vo dverách? Až keď sedeli v našej kuchyni a strúhali poklony tomu, aká je vkusná a praktická (kuchyňa aj gazdiná), vyjadrili počudovanie nad tým, prečo platíme za elektrinu také nehorázne sumy. Vraj majú podstatne lepšiu ponuku. Ich firma (ktorú nesmiem menovať, aby som sa nedostal do rozporu zo zákonom, lebo paragraf o poškodzovaní dobrého mena využívajú najmä tí, čo nikdy žiadne dobré meno nemali) je ochotná s nami uzavrieť zmluvu na dodávku energie za oveľa priaznivejšiu cenu. No povedzte, kto by odolal takej ponuke?
Skrátim to: podpísala.
Samozrejme, že celú dvanásťstranovú zmluvu, napísanú predpísaným písmom veľkosti 8 nečítala. Ale veď mládenci vyzerali seriózne, žiadne peniaze nechceli a večer nám vraj zavolá šéf, či sme boli s nimi spokojní. Tak prečo nie? Veď cena bola naozaj lákavá, a tú snáď dodržať musia.
Až keď som si zmluvu na druhý deň prečítal, pochopil som. Ani tá cena nebola pravdivá.
Našťastie, existuje paragraf, že do 14 dní môžete zmluvu zrušiť bez udania dôvodu.
Stihli sme to.
Mrzí ma len, že som na svoju dobrú ženu nakričal.
Sľúbila, že už nikoho do domu nepustí, keď bude sama.
A poučenie?
Hrabové drevo je veľmi húževnaté. Odrežem si z neho asi polmetrový papek a zavesím nad dvere. Takže pozor: ak ku mne prídete neohlásení a v obleku, ide vám o život…
Celá debata | RSS tejto debaty