Tam kdesi za obzorom

Povedala mi, že je v tom.

Uveril som jej.

Dôvera je predsa krásna vec.

Čo by to bolo za lásku bez dôvery, však?

Veril som jej všetko, pretože som bol mladý, hlúpy a strááášne zaľúbený. Ona bola pre mňa celý svet. Veril som jej napriek tomu, že naše milovanie bolo veľmi zriedkavé a…ehm…rozpačité.  Slobodným sa vraj také veci robiť nepatrí. Pravá láska je však bez rozumu a úplne slepá, to až tie ďalšie sú zaťažené obrannými reflexami ako následkom hrčí na hlave, spôsobenými tou slepotou.

Vezmeme sa, povedala. Nech sa vraj aspoň zasnúbime, ak to s ňou myslím vážne. Pozerala mi pritom do očí a – namôjveru – vyhrkli jej do nich slzy, takmer ako pravé.

Vytiahol som teda peniaze z banky a šli sme kúpiť obrúčky.

Tie krúžky dôvery.

Nechcela hocijaké, svadba je predsa najkrajší okamih v živote, ten symbol musí byť dôstojný. A tak sme prechodili všetky klenotníctva v meste, kým našla tie najdôstojnejšie. Železo sa  musí kovať, kým je horúce, a ja som bol vtedy rozpálený…dozlata. Vysolil som niekoľko svojich platov bez mihnutia oka, lebo ten úsmev, ktorým ma obdarila, mi stál za to.

Zasnúbili sme sa.

V tej najdrahšej reštaurácii som ten krúžok navliekol na jej božský prstík a sľúbil, že ju budem milovať až do smrti. Usmiala sa vtedy znova a…nič mi nesľúbila.

O mesiac nato sa vydávala.

Za pána doktora.

Mne zostal len ten krúžok…

…a zopár hrčí na hlave.