Tam kdesi za obzorom

vyhŕklo zo mňa celkom spontánne a bez rozmýšľania, lebo čaro tej chvíle bolo oveľa silnejšie než všetko ostatné.

Ona bola…proste úžasná.

Žiarila takým tým tajomným svetlom, ktoré nikto nevie vysvetliť, ale v istej chvíli pre istého muža znamená celý svet. Ľúbim ťa, vyhŕklo zo mňa v tej chvíli, ona sa troška usmiala a celá sa akosi rozochvela: „Si si tým istý?“ – šepla.

Nie, nebol som si istý.

Tie slová som vyslovil vo chvíli šťastia a šťastie nie je o istote.

Šťastie je len muška zlatá, a tá nikdy neposedí.

Ešte chvíľu však trvalo, dosť na to, aby som ju stihol objať a vybozkávať.

Od tých čias už ubehlo veľa rokov a ja som ešte veľakrát vyslovil tie zázračné slová, ale nikdy som si nebol celkom istý, či hovorím pravdu.

Lebo – je láska pravdivá?

Je pravdivý ten pocit očarenia, ktorý nás núti vyznať sa z neho? Nie je len zlatou muškou, ktorá keď odletí, sami sa čudujete, čo ste to preboha tárali? Muži sú už takí: v opilosti toho natárajú…a je vcelku jedno, či za to môže alkohol a či testosterón.

Áno, viem.

Očarenie ešte nie je láska.

Tá čarovná chvíľka sa pominie rýchle a my sa môžeme čudovať…alebo nemusíme.

Žiadna opitosť netrvá dlho a raz z nej určite vytriezvieme. Ak ale ešte aj po roku dokážeme tie slovíčka vysloviť, tak radi a spontánne ako ten prvý raz, je isté, že už je to tak.

Je to ONA.

Drží nás vo svojom objatí a sme šťastní.

Kiež by nám vydržala čo najdlhšie…