Tam kdesi za obzorom

Moja dcéra je Angličanka.

Už desať rokov žije a pracuje v Anglicku, opatruje a lieči anglických seniorov, lebo Angličania na svojich starých rodičov nemajú čas. Musia pracovať na zveľaďovaní Anglicka. Keďže starostlivosť o starých ľudí je morálne aj finančne náročná, požívajú na ňu lacnú pracovnú silu z krajín, kde si prácu nevážia.

Asi mám bujnú fantáziu, ale napadajú ma čudné asociácie. Napríklad tá o Turčínovi Poničanovi. Turci mali vo zvyku kradnúť malé deti a odnášat ich do Turecka. Tam ich prevychovali a používali na ďalšie výboje aj do ich rodných krajín. To napokon robili aj iné národy pri dobýjaní našich miest a dedín, Nemci posielali našu mládež na práce do Reichu a koloniálna politika Anglosasov je chronicky známa. Po druhej svetovej však takéto praktiky boli vyhlásené za nehumánne, a preto dobyvateľské národy zmenili taktiku. Drancovaním kolónií zbohatli dosť na to, aby si mohli dovoliť zaplatiť mladých ľudí z krajín, ktoré nikdy žiadne kolónie nemali, takže dnes poturčovanie Slovákov prebieha úplne dobrovoľne. Ako bonus tam mnohí získajú obdiv ku krajine svojho dobyvateľa a pohŕdanie vlastným národom.

Moja dcéra je už Angličanka. Ujala sa tam dobre a o návrat nemá záujem. Stará sa o anglických seniorov, aby ich deti mohli pracovať na zveľaďovaní Anglicka. Kto zveľadí Slovensko, to ju nezaujíma. Nezaujíma ju ani to, kto sa postará o jej otca, lebo v zveľadenom Anglicku ohľaduplnosť a empatia nie sú v móde. Ak by Angličania boli humanisti, neboli by tam, kde sú.

A ja…

Prajem svojej dcére len to najlepšie. Ak chce podľa anglickej módy napredovať, nesmie sa obzerať dozadu. Dúfam len, že si v tom cudzom prostredí zarobí dosť na to, aby sa v starobe mal kto postarať o ňu. Možno niekto z jej domoviny…