Tam kdesi za obzorom

Moja mama má „vzácny dar“. Dokáže jednou vetou uraziť každého, s kým hovorí. Nerobí to naschvál – to viem. Jednoducho jej z úst vyletí čosi, čo vyznie úplne inak, ako to myslela. Tento dar má veľa ľudí, najmä v pokročilejšom veku, ale ona ho mala tuším odjakživa. Keď kedysi pred rokmi môj brat skončil na Jašíkových Kysuciach druhý, celý natešený jej to bežal oznámiť. Úplne sa rozžiarila a vyhrkla: „Druhý? A prečo nie prvý?“ Keď prvý krát videla moju nastávajúcu, ktorá sa na to pol dňa pripravovala, zahľadela sa na jej troška väčší nos a zapotila: “To máš od narodenia?“ Keď som jej ukazoval svoje nové veľké auto, na ktoré som horko-ťažko naškriabal peniaze, zhíkla: „Preboha, a načo také veľké?“ A keď jej neskôr nevesta chodila vysávať, lebo už na to nevidela, ukazovala jej drobné smietky: „Ešte toto si vynechala, a na túto si zabudla.“

Áno, je to na šľaktrafenie.  Mnohé nevesty by vedeli rozprávať. Ja som si však istý, že v tom nie je zlomyseľnosť. Istý som si preto, lebo tento „talent“ som tak trocha po nej zdedil. Nezabudnem na svoj prieser vlani na jar. Práve som písal blahoželanie k narodeninám, keď ktosi zazvonil. Bola to suseda, veľmi slušná žena, a so slzami v očiach mi oznámila, že jej zomrel otec. Podal som jej ruku a hlasom plným účasti vyriekol: „Blahoželám.“ No chápete to?

Mimochodom, počul som aj o prípade, keď sa ktosi pokúšal znásilniť jednu postaršiu ženu. Tá sa tak strašne  vyľakala, že bežiac ozlomkrk namiesto „Pomóc“ kričala „Hurá“.

Kedysi som bol na predstavení Jula Satinského, páčilo sa mne aj ostatným, takmer dve hodiny sme sa všetci smiali a tlieskali, ale úplne na koniec to Julo  zaklincoval vetou: „Som rád, že ste sa dobre bavili, ale keby ste sa ma teraz spýtali, o čom som celý ten čas hovoril – neviem.“

Som si istý, že tento druh talentu musia mať aj politici. Nasľubovať niečo a nevedieť čo – to nedokáže každý. Ale lepší sa to. Práca rúk dnes zďaleka nevynáša toľko, ako „mletie pántom.“ Tlčhuba dnes nie je nadávka, ale výnosný biznys. Veď účel svätí prostriedky. A po dosiahnutí cieľa sa aj tie uši prestanú čudovať…