Tam kdesi za obzorom

Milý Ľudovít, píšem Ti tento list z čias, v ktoré si skladal nádeje svoje aj svojich najbližších, spoločne dúfajúc v naplnenie sna o všeslovanskej vzájomnosti, o svornosti národov slovanských, o naplnení túžby kráľa Svätopluka, ktoré synom svojim na posteli smrteľnej predniesol.

Dnes, v dobe ďaleko presahujúcej Tvoje vízie a plány, keď by už podľa nich mal v národe našom vládnuť len pokoj, mier a vzájomné porozumenie, je stav národa Tvojho takýto: áno, splnilo sa to, v čo si veril, že národ slovenský zhodí jarmo poroby a stane sa slobodným. Cez mnohé príkoria, boje a tisícky obetí vo vojnách i z iných nenávistí konečne dosiahol samostatnosť. Dnes sám si už rozhoduje o svojej budúcnosti, už žiadny cudzí pán mu nerozkazuje. Dnes máme slobodu aj samostatnosť.

Žiaľ, toto je posledná dobrá správa, ktorú by som Ti napísať chcel. Lebo ak vo svojich spisoch vážne obavy si z nátury slovenskej vyslovil, dnes naplno sa ukázala ich opodstatnenosť. Nie, národ slovenský sa s inými národmi svojej krvi nespojil. Ba naopak, oddelil sa aj od toho najbližšieho, českého, s ktorým už dlhé roky v štáte spoločnom prebýval. A národ zo slovanských najväčší, Ruský, do spojenia s ktorým si nádeje vkladal, sme tiež zavrhli. Prečo? Lebo nám milší je krajec chleba zo západu. Lebo nám nad lásku k blížnemu poklonkovanie bohatším je a nad slovanskú vzájomnosť obdiv k iným, cudzím národom. Dnes pohŕdame vlastný ľudom a vlastnú zem si nevážime a to až tak, že radšej k cudziemu sa pánovi utiekame a jemu slúžime. Dnes naši vlastní, slovenskí páni nám naše deti  z vlasti vyháňajú, súc neschopní zabezpečiť im obživu na rodnej hrude. Plač matky Slávy nad odrodilými synmi nesie sa krajinou slovenskou, bo toľká nesvornosť zavládla v krajine Tvojej, aká tu nikdy nebola. Nevieme sa dohodnúť ani na tom, akým smerom chceme ísť v budúcnosti, ba ani kto má na čele národa nášho stáť. Neveríme si a klameme sa, nohy bratom svojim podrážame a radšej cudzím pánom ako rodákom svojim pomáhame.

 Milý Ľudovít, píšem Ti tento list nie preto, aby som bedákal, no v nádeji, že tak ako Ty si prišiel a národ náš obrodil, náš ľud spamätá sa a konečne sa spojí, naplniac odkaz Tvoj a kráľa Svätopluka. Lebo len vo svornosti je nádej, že vymaní sa zo zajatia cudzích intríg tých, čo kradmou rukou stále siahajú na jeho slobodu. Teraz už budúcnosť svoju vo vlastných máme rukách, musíme si pomôcť len my sami…