Tam kdesi za obzorom

Žarty nabok. Rozmaznanosť je zákerná obluda, ktorá nám v ostatnom čase narástla do gigantických rozmerov. Je ako rakovina, len s tým rozdielom, že ju ľudia vnímajú ako spoločenský jav, nie ako chorobu. Preto ju nikto nelieči, ba naopak, mnohí ju vedome podporujú. Škody, ktoré napáchala sú však už teraz obrovské a ak ju nezačneme okamžite liečiť, budú ešte väčšie.

Jej zákernosť je aj v tom, že popiera niektoré logické zákonitosti, na ktoré sme zvyknutí. Napríklad tú, že splnením želania postihnutého prispejeme k jeho uzdraveniu. Opak je pravdou. Človek, napadnutý vírusom rozmaznanosti, nebude spokojný nikdy. Každé splnené prianie vyvolá ešte väčšiu nespokojnosť, ešte väčšie nároky.

Následky vidíme všade. Najnespokojnejší sú tí, čo majú najviac.

Typickým symptómom choroby je neschopnosť objektivity. Sebectvo postihnutého ide do extrémov. Svojich blížnych chápe len ako prostriedky k uspokojovaniu svojich potrieb a nikdy ho nenapadne, že aj to sú ľudia, ktorí majú svoje vlastné želania. Rozmaznanec nikdy nikomu nič nedá, dokáže len brať. Napriek tomu trpí pocitom, že mu každý krivdí. Cíti sa neuznaný, je trvale nešťastný. Viní z toho všetkých ostatných, hlavne svojich najbližších, a cíti potrebu sa im za to pomstiť. Keďže nikdy nepoznal bolesť, nerobí mu problém spôsobiť ju inému. Je bezcitný a krutý. Ubližuje rád. Svojou bezohľadnosťou často vychová svojich blízkych k tomu, že si navyknú trpieť, takže často ani neprotestujú. Tým ho utvrdzujú v tom, že je celkom normálny. Preto ani necíti potrebu liečiť sa a jeho choroba pokračuje.

Áno, rozmaznancov je čoraz viac.

Aj ty, milý čitateľ, určite nejakého poznáš.

Skús porozmýšľať, ako ho liečiť…