Tam kdesi za obzorom

„Mladosť je stav mysle“ – hovoria ľudia v strednom veku, to jest okolo štyridsiatky. Tú frázu si vymysleli pod ťarchou prvých šedín a prvých obáv zo staroby. Utešujú sa ňou a dodávajú silu dúfajúc, že ak si pribúdajúce roky nepripustia, tak ani neprídu. Čas ale zastaviť nedokážu a po prvých príznakoch prídu ďalšie, ktoré poznačia nielen ich telo, ale aj myseľ. Keď ich bude viac, prestanú spriadať teórie a budú sa venovať umeniu vstať ráno z postele, chodiť, jesť či metabolizovať. Až potom prídu na to, že nič na svete nie je samozrejmosť.

Na jednom portáli som si prečítal návod istej ženy na to, ako oklamať smrť. Stačí vraj na ňu nemyslieť. Tá žena je mladá a plná života, takže jej snaha je pochopiteľná, ale, žiaľ, nepresvedčivá. Neverím jej. Ja si myslím, že klamanie je vždy len útek od reality, ktorý sa nám vždy vypomstí. Človek by mal žiť s nohami na zemi.  Verím, že aj reálny svet poskytuje dosť krásnych dôvodov pre život, len ich treba nájsť.

V Amerike je známy prípad malého dievčatka, nevyliečiteľne postihnutého rakovinou, ktorému povedali, že keď zloží tisíc papierových lodičiek, vyzdravie. Zložila ich vyše šesťsto, keď zomrela. Tento krásny príklad ľudskej viery v život dal určite mnohým silu pre boj s nepriazňou osudu, ale neviem, čo by na to povedalo to dievčatko, že ho oklamali. Lebo smrť neoklamali.

Celý život bojujeme za pravdu. Bijeme sa o ňu, túžime po nej. Pravdu kladieme v hierarchii hodnôt na to najvyššie miesto. Všetci vieme, že pre život na tomto svete máme vymedzený istý čas, no poznať hodinu svojej smrti nechceme. Tá pravda sa nás týka až príliš. Život je vzácny dar a je len na nás, ako s ním naložíme, ale väčšinou až v starobe prídeme na to, čo by sme, keby sme, ale už je neskoro. Smrť je jediná istota, ktorú v živote máme a zatvárať oči pred ňou je hlúposť. Oveľa zmysluplnejšie je rátať s ňou a preto sa snažiť využiť každý okamih nášho pominuteľného života tak, aby sme nemuseli nič ľutovať. Len vtedy má zmysel.