Tam kdesi za obzorom

Na tento biblický výrok si spomeniem vždy, keď ma ktosi vytočí. A to je takmer každý deň. Lebo – ako hovoril známy český moderátor a humorista Petr Novotný – „každý deň na teba niekde čaká nejaký blbec.“

Definícia slova „blbec“ je dosť nejednoznačná. Pre niekoho je to človek mdlého rozumu či nevzdelaný primitív, pre iného jednoducho iba ktosi, kto má iný názor.

Na Slovensku má veľa ľudí problém vypočuť si iný názor, či nedajbože prijať ho. Každý sa usiluje zabetónovať v tom svojom vlastnom a vníma iba tie fakty, ktoré ho podporujú. Že sa tým okráda a možnosť dozvedieť sa aj čosi iné, to ho ani nenapadne. Názor je pre mnohých dôležitejší ako ten najrukolapnejší fakt. Tu niekde možno leží aj významový koreň slova „blbec“.

Najväčšou pliagou tohto sveta je – myslím si – neporozumenie. Koľko problémov, bolestí či až tragédií už spôsobilo. A pritom stačí tak málo: načúvať. Nielen tváriť sa, že načúvam, a pritom spriadať odpoveď. Tak normálne, ľudsky načúvať, čo nám náš blížny hovorí, a nechať si jeho slová vojsť aj trocha hlbšie, než len po stredné ucho. Nechápať rozhovor ako súboj. Veď prečasto hovoríme s človekom, ktorý nás ľúbi. A záleží mu na našom dobre. A pochopiť, že spolu zvládneme každú krízu ľahšie, ako keď sme sami.

Viem, niekedy je to ťažké.

Nie každý nás ľúbi.

A nie každému záleží na našom dobre.

Nebuďme preto paranoidní. Neviďme v každom nepriateľa. A hlavne – nebuďme nepriateľmi my sami. Len tak preventívne. Lebo zlo plodí zlo. A zla je na svete viac než dosť. Nesejme ho aj my sami.

Áno, blbcov je na svete neúrekom. Neviďme v nich nepriateľov. Oni za to nemôžu. Skúsme sa – určite to dokážeme – skúsme sa na nich pozerať ako na chorých ľudí, ako na pacientov, ktorým treba pomôcť. Opatrne, trpezlivo, s láskou. Určite to – skôr či neskôr – pochopia. Vycítia, že nie sme ich nepriatelia.

Je ľahké milovať priateľa.

S nepriateľom je to ťažšie – ale o to cennejšie.

Dokážeme to?