Tam kdesi za obzorom

Či sa nám to páči a či nie, stále sme zviazaní s prírodou. Túžime po tom, čo nám chýba, kým veci, ktoré do nás tlačia nasilu znenávidíme, bez ohľadu na to, či sú správne alebo nie.

Celú mladosť, pubertu aj dospievanie mi poznačila výchova k vlastenectvu a rodnej strane, takže moja generácia si k nej vypestovala odpor. Zato sme všetci túžili po veciach zakázaných, odporujúcich socialistickej morálke. „Amerika holé baby“ bol výraz, zosobňujúci všetko, čo nám chýbalo. Bol to výkrik pubertálnej duše spoza múrov väzenia.

Tak sme sa teda dočkali.

Doba sa zmenila, socializmus sme vypšikali za dvere našich životov a nechali nimi vstúpiť ten vytúžený západ.

Sme spokojní?

Je toto ten raj, o ktorom sme snívali?

Od nežnej revolúcie nám vyrástla nová generácia, ktorá socializmus pozná len z počutia. A počúva samé negatíva. Čo všetko sme nemohli. Tí, ktorí tento štát postavili z trosiek vojny na nohy sú dnes osemdesiatroční starci, ktorých nikto neberie vážne. Už tretia generácia nezažila vojnu a nevie o nej nič. Mier je pre nich samozrejmosť. Ako si môžu vážiť niečo, čo dostali zadarmo?

Aj my sme už nazreli poza ostnatý drôt , ba viac, vpustili sme Ameriku k nám. Holé baby sa na nás škeria z každého novinového stánku. Už nám nie sú vzácne, ba podaktorým – snáď vplyvom veku – sa už aj znechutili. Zaplatili sme za ne totiž niečím, čo – ako dodatočne a teda neskoro zisťujeme – bolo určite cennejšie. O čo menej s nami cvičia hormóny, o to naliehavejšie potrebujeme sociálne istoty. Práve tých sa nám nedostáva. Holé baby nám v budúcnosti určite chýbať nebudú, naopak, obávam sa, že nás čoraz viac bude strašiť vidina vlastných holých zadkov.