Tam kdesi za obzorom

Nadránom bolo more kľudné ako spiace dieťa. Len jeho pravidelný tichý dych prezrádzal, že ešte žije. Len nebadané čerenie drobných vlniek, čo pohládzali biely piesok pláže, len tento minimálny pohyb bez akéhokoľvek náznaku zvuku svedčil o tom, že obor nezomrel, že obor iba spí. Akoby celá tá šírava všade okolo, kam až oko dohliadne, akoby celý ten obrovský priestor na chvíľu zastal a onemel, akoby sa ten úžasný živel ponoril sám do seba v tichom zadumaní a postál vo chvíli, aby bola krásna.

Spiaci obor.

Strieborná hladina až kamsi za obzor.

Akvarel nekonečna.

Zrkadlo nebies.

Stojím na jeho brehu už pred svitaním. Pozerám na jeho hladinu a nasávam tú úžasnú energiu, tú majestátnosť a nostalgiu a ten pokoj, ten všeobjímajúci a nekonečný pokoj, ktorý tak veľmi potrebujem. Zdá sa mi, že stojím pri prameni všetkých vecí, že tu je to miesto, kde všetko začína a kde všetko končí. Tu, na brehu ostrova uprostred mora. Viem, že práve tu kdesi sú ukryté odpovede na všetky otázky o živote a smrti a o tom svete tam kdesi za obzorom, kam sa budem musieť vrátiť, keď pominie táto vzácna, vytúžená chvíľa. Na morskom brehu je všetko čisté a jasné, aj biely piesok pod nohami, aj zobúdzajúce sa nebo nad hlavou, aj skaly a stromy a vzduch, ktorý dýcham. Nasávam do pľúc ten slaný dych s pocitom nesmiernej úľavy a zdá sa mi, že všetko je tak, ako má byť. Nasávam ten kľud a to ticho, tú prastarú múdrosť stáročí, ktorá je príliš skúsená na to, aby čokoľvek hovorila. V tom tichu je toľko vecí, koľko ich žiadne slová neobsiahnu. V tom priestore tu všade okolo je toľko pravdy, koľko jej nespozná nikto zo živých na tejto zemi. Každá tá morská vlnka, každá skala, ba každučké zrnko piesku tu má svoj význam, všetko je na svojom mieste a všetko sem patrí, nič nechýba,  nič nie je navyše.

Všetko je tak, ako má byť.

Svitá.