Tam kdesi za obzorom

Určite to poznáte: ak začnete komusi rozprávať o svojich zdravotných problémoch, okamžite vyrukuje so svojimi. Namiesto toho, aby vám pomohol aspoň tým, že si vás vypočuje, zavalí vás dokazovaním toho, aký je chorý. Ťažko povedať, prečo to robí. Možno vás chce potešiť poznaním, že v tom nie ste sám. Takáto solidarita ale nefunguje a vy sa po rozhovore s ním cítite ešte horšie, ako pred ním.

My, Slováci, sme veľmi ostýchavý národ. Hanbíme sa povedať čokoľvek negatívne, aby sa ktosi neurazil. Hanbíme sa povedať zlodejom, že sú zlodeji, to musí povedať nejaký cudzinec, lebo okrem ostýchavosti trpíme aj nadmierou vzťahovačnosti a urážame sa veľmi radi. A od urážky je len krok k trestnému oznámeniu. Väčšina z nás nedokáže ani upozorniť svojich spoluobčanov na to, že sa správajú nevhodne, vulgárne či drzo, radšej v sebe dusíme hnev a dúfame, že dotyčný sa spamätá sám. Výsledkom je len to, že sa nám tu rozcapujú drzí chrapúni, ktorí ani nevedia či nechcú vedieť, že ich chovanie komusi vadí. Najmä v ostatných rokoch sa začalo raziť heslo: buď sám sebou, čo si mnohí vysvetľujú tak, že čím budú bezohľadnejší, tým viac budú „in“. My, čo sme postihnutí slušnou výchovou a nechceme vyvolávať konflikty, im to mlčky trpíme. Aj ja som taký. Neviem povedať tomu mladému, očividne celkom zdravému chlapovi, ktorý sa každé ráno v autobuse rozťahuje na oboch sedadlách pre telesne postihnutých, že trpím na kĺby a to miesto by som potreboval. Obávam sa konfliktu, ktorý by mi, pri dnešnom stave bezohľadnosti, ani nepomohol. Nuž čo, moja chyba, som zo starej, ostýchavej slovenskej školy. A okrem toho som, tak ako väčšina starších Slovákov, zakríknutý. Zakríkali nás celý život, odmalička sme počúvali: to nesmieš, to je neslušné, to sa nepatrí. Starší a skúsenejší nad nami držali vztýčený prst, ktorým nás držali medzi mantinelmi slušnosti. Priznám sa, v mladosti mi to dosť vadilo, cítil som sa obmedzovaný a tešil som sa na časy, kedy budem dospelý a ja budem určovať, čo sa patrí a čo nie.

A dnes?

Morálku určujú nedospelí zasrani, ktorí o slušnosti ani nechyrovali. My starší im to mlčky trpíme, lebo do nás nasúkali „pravdu“, že dnes je iná doba. Niektorí sa jej prispôsobili, ostatní zalezieme do kúta a dúfame, že to už nejako vydržíme. Mládež už vychovávať nesmieme, to nám v rámci slobody a demokracie zakázali, a tak sa snažíme len prežiť. A „čakáme na slobode, kedy bude slušnosť v móde“.