Tam kdesi za obzorom

Život je strašne krátky. Uvedomujeme si to vo chvíľach, keď niekomu končí. Kým príde zubatá, musíme toho stihnúť strašne veľa. Musíme sa narodiť a prežiť prvé dni a týždne. Musíme si poodierať kolená pri detských hrách a nechať si dať párkrát po papuli kvôli dievčaťu, ktoré za to stojí. Ako kto. Podaktorí celý život len kráčajú v šľapajach iných. Tých, čo mali odvahu postaviť sa dopredu a prešliapavať cestu. Snehom, blatom, nepriazňou osudu. Niektorí ťahajú, iní sa vezú.

Ja som mal šťastie. Narodil som sa druhý. Môj starší brat bol vždy o meter predo mnou. Aj som mu to závidel. Dnes už viem, že nebolo čo. Prerážanie cesty je nevďačná a boľavá drina. Časom úplne zničí telo. Niekomu aj dušu. Ak trvá príliš dlho, zabije vás. Ten, čo roky kráčal pred vami, naraz len padne a už nevstane. Zazvoní kosa, zamrazí. Kytice, sviečky, hrob. Nič na svete nie je také definitívne. Ustal si braček môj. Odpočívaj v pokoji.

Kým príde zubatá, ľudia, musíte toho stihnúť veľa. Kým ešte niekto kráča pred vami, poklepte ho po pleci a povedzte mu to. Ako si ho vážite. A poďakujte sa mu. A hlavne nezabudnite to, že ho máte rád. Povedzte mu to ešte dnes. Ktovie, čo bude zajtra. Keď príde zubatá, bude už neskoro…