Tam kdesi za obzorom

Láska má veľa podôb.

Tá k rodnej zemi je trocha zvláštna.

Na rozdiel od lásky k žene je v nej menej pohlavnosti, hoci styk so štátnou mocou občas isté znaky sexuálneho aktu vykazuje.

Na otázku, ako mám rád Slovensko, by som odpovedal asi tak, ako tá Maruška svojmu otcovi-kráľovi: ako soľ. Lebo hoci je to vzhľadom len biely prášok, tak ako Antrax či Heroín, hoci chuť má strašnú a keď sa presolí nacionalizmom, je nestráviteľná – ale potrebujem ju. Nie z materiálnych dôvodov – je viacero krajín, kde by som si mohol žiť lepšie. Ani nie preto, že by som bol na svoju vlasť nejako zvlášť hrdý – k tomu mám príliš málo dôvodov. Dokonca ani nie preto, že by som obdivoval jej krásy, lebo ako príslušník národa, ktorý ju obýva, cítim istý diel kolektívnej viny na jej devastovaní.

Nie, racionálne dôvody v tom nebudú. Je to skôr čosi ako vzťah dieťaťa k chorej matke. Láska nesídli v hlave, ale v srdci. Keď ju tam máš, nie je čo riešiť. A tam, kde nič nie je, ani daňový úrad neberie.

Je ťažké milovať niekoho, kto nás denno-denne nasiera. Veľa Slovákov pokladá svojich spoluobčanov za húf neschopných idiotov či bezohľadných egoistov-to závisí od veku a uhla pohľadu. A všetci do jedného sme ukrivdení. Napriek tomu sa väčšina tých, ktorí sa pred rokmi rozbehli do sveta, vracia späť, domov.

Prečo?

Dôvod je akiste práve v tom slovíčku: domov.

Dôvod bude asi v tom srdci, lebo všade inde ste cudzincom.

Niekomu to nevadí, inému veľmi. A je ochotný napokon jesť aj tú občas riadne presolenú slovenskú polievku, lebo je síce nechutná, ale predsa len naša.

„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“ – napísal jeden básnik.

Slovenský.

Áno, občas je to taká tá láska cez slzy.

Raz smútku, inokedy smiechu, zavše aj bolesti.

Každý sa občas potrebuje vyplakať.

Aby sa očistil…

…a  vyplavil trocha tej soli…

Možnože potom mu bude Slovensko sladšie…