Tam kdesi za obzorom

Na Slovensku je to tak: keď sa vyskytne nejaký problém, vezmeme nohy na plecia a ujdeme. Do lesa schovať sa, do krčmy opiť sa, do kostola posťažovať. Inak si pomôcť nevieme. Aj v druhej slohe našej národnej hymny sa spieva: zastavme sa, bratia, veď sa oni stratia. Utekáme pred nepriateľom a dúfame, že odíde sám. Nie sme zbabelci, to určite nie, osobnej statočnosti máme niekedy až priveľa, ale tá sa skončí zväčša tragicky. Jedinec je proti organizovanému nepriateľovi bezmocný a my sa organizovať ani spojiť nevieme, takže naša statočnosť nám je nanič. To preto nás dobije každý, kto si zmyslí. Turek, Maďar, Čech, zahraničný investor. Každý vie, že my sa brániť nevieme. Zato vieme dobre sypať hrach pod nohy Jánošíkovi, ak sa dáky objaví, prípadne ponúknuť fľaškou nepriateľa, aby bol na nás miernejší.

Je to v nás.

Už po stáročia nosíme úplatky vicišpánovi, advokátovi, doktorovi, farárovi.

Len aby dobre bolo.

Nikdy sme nevedeli vyhnať blchu z kožucha, radšej sme ju kŕmili, aby sa nedajbože neurazila. Veď by nás mohla poštípať, a čo potom? Kto nám pomôže? Sused?

„Jajže bože strach veliký, padli Turci na Poniky“ – bedákali sme kedysi.

Teraz zasa Európska únia.

Zaplaťme a bude pokoj.

Možno budú na nás miernejší.

Utečme pred zodpovednosťou za vlastné životy a nechajme ich, nech sami rozhodnú, čo s nami bude.

Na Slovensku to vždy tak bolo…