Tam kdesi za obzorom

Beží si bez ohľadu na to, či sa nám to páči a či nie.

S pribúdajúcim vekom, keď sa okruh možností, ako svoj čas aktívne využiť zmenšuje, začne človek spomínať. Obvykle ale nie na to, čomu toho času venoval najviac, teda práci a povinnostiam, ale práve na tie perličky, ktoré sú o to vzácnejšie, o čo ich je menej. Tu rozum ustupuje nabok a do popredia sa dostávajú emócie a pocity, ktoré sa nám natrvalo vryli do srdca, lebo srdce má dlhšiu pamäť ako rozum. Len málokto si po rokoch spomenie, ako sa celé roky drvil na skúšky v škole či na to, ako kedysi v práci ťahal nadčasy, aby sa splnil plán. Zato nikdy nezabudne na modré oči jednej malej blondínky a na jej pery, keď vyriekli to osudné: zbohom.

Ako keby to bolo včera, vidím tú starú chalupu na samote zapadanú snehom, ďaleko od ľudí, kde sme prežili jeden jediný víkend. Hlinená podlaha bola plná dier od myší, z ktorých si mala hrôzu, a keď si mi spala v náručí, vyčerpaná od milovania, tak po tebe občas nejaká prebehla, ale ty si sa ani nepohla. Prečo? Pamätám, že kým sme to tam nevykúrili, triasla si sa zimou a prvý deň ti kachle muselo nahradiť len moje objatie. V nedeľu ráno, po noci plnej vášní, sme vyskočili z malého okienka rovno do záveja pod ním, guľovali sa a naháňali v tom snehu, úplne nahí, rozosmiati a šťastní až po končeky takmer omrznutých prstov. Prečo ti vtedy nebola zima? Odkiaľ si vzala tú silu, že si to všetko zvládla?

Hovorí sa, že láska je to, čomu sa po svadbe hovorí omyl.

Nie.

Nikdy som neľutoval jedinú sekundu, prežitú s láskou.

Nikdy som nebol šťastnejší ako s láskou.

Dnes už to viem. Nič na svete nie je krajšie, zmysluplnejšie a dôležitejšie ako láska. A ľutujem len jediné: že som jej kvôli iným, zdanlivo dôležitejším veciam nevenoval viac času. Mohol som mať ešte krajší život a ešte krajšie spomienky. Život s láskou je ten najkrajší zo všetkých možných životov.

Dnes už to viem.