Tam kdesi za obzorom

„Tento způsob léta zdá se mi poněkud nešťastným“ – prehlásil Rudolf Hrušínský v rovnomennom filme podľa románu Vladislava Vančuru, a mne sa zdá, že aj toto leto je také. Horúčavy strieda dážď, počasie sa mení aj niekoľkokrát za deň. Práve teraz, keď by sme sa potrebovali naň spoľahnúť, si robí čo chce.

Tuším sa to prenáša aj na ľudí. Môjmu mladému kolegovi po ľavej ruke dala priateľka po dvoch rokoch chodenia kopačky, ani nevie prečo. Kolegyni z pravej strany zasa dal kopačky frajer. Po piatich rokoch si zmyslel, že je tučná. Chápete to? Akoby láska bola len pre chudých !

Ale nielen mlaď je rozmarná. Moja mama, ktorá už vláči na chrbte osem krížikov, mi po rokoch povedala, aby som jej nekupoval tie veľké slivky, vraj sú kyslé. Doteraz neboli ! A vraj ju nemám v nedeľu budiť pred deviatou, lebo sa chce aspoň raz za týždeň vyspať. Akoby nespala celé dni !

Rozmary neobchádzajú ani mňa. Len toť som si predstavil, ako tancujem s jednou malou blond lesnou vílou, za rána za rosy, úplne nahý, na lesnej čistinke. No chápete to? A že vraj chlap na rozume. Úplne som pritom zabudol na svoju Koxartrózu a na to, že pri takýchto rozmaroch počasia občas sotva zleziem z postele, a nie aby som sa terigal kamsi do lesa.

Nuž, človek sa celý život učí. Ja som sa pri týchto všetkých rozmaroch naučil jedno: leto si treba užiť, nech je akékoľvek. A nebrať život príliš vážne. Aj tak z neho živý nevyviaznem…