Tam kdesi za obzorom

S dievčatami.

S tými celkom malými, ktoré sa kedysi hrávali s bábikami, keď my sme sa chceli hrať na vojakov. S tými päť či šesťročnými „holkami z naší školky“, ktoré chodili vážne a dôstojne po našom dvore, tlačiac pred sebou kočík a pre nás, čo sme práve vyhrali dôležitú činžiakovú bitvu o hromadu škvary pri kotolni, pre nás mali akurát taký ten totálne pohŕdavý pohľad, ktorý si už osvojili a odteraz ním budú častovať mužské pohlavie celý život. Už po celý zbytok života budú pre nich muži len malými, nezbednými chlapcami, ktorí sa stále len na čosi hrajú, mávajú šabličkami a smiešne sa natriasajú, ako keby si vážne mysleli, že tým na ne zapôsobia.

Obdivoval som ich.

Boli také…dospelé.

Ako keby už vtedy vedeli, o čom je život.

Obdivoval som ich a vždy sa cítil trápne, keď som bol nútený sa pred nimi natriasať, lebo tak sa to vraj patrí, keď si ich chcem získať.

Kam sa podeli?

Niečo sa s nimi stalo.

Dnes už nechodia s kočíkmi po našom po ani žiadnom inom dvore.

Ich bábiky vyzerajú celkom inak.

Bárbina je všetko iné ako príprava na materstvo.

O čom je dnes život?

Niečo sa stalo.

S dievčatami.

S tými –násťročnými, ktoré kedysi snívali o princovi na bielom koni a sporili si na výbavu, lebo dobre vedeli, že princovia sú len v rozprávkach a keď sa vydajú za Janka od susedov, budú potrebovať tie návlečky a uteráky a handry na riad ako soľ.

„Sedávej, panenko, v koutě, budeš-li hodná, najdou tě“.

Kde sú dnes šípkové Ruženky?

A čo ich vienok zelený?

O čom je dnes život?

Niečo sa stalo.

S dievčatami.

S tými –dsaťročnými, čo kedysi držali na svojich bedrách celý svet. A kŕmili ho, hojili mu rany, nedovolili zahynúť. A privádzali na svet deti, to preto sme tu teraz my všetci, a tisíckrát nás zachránili, keď sme sa zasa boli hrať na vojakov a prišli domov krvaví. Tíšili naše bolesti, obklady prikladali, aj lavóry po návrate z krčmy podkladali…bŕŕŕ…

Kam sa všetky podeli?

Kto nás dnes zachráni?

O čom je dnes život?

Niečo sa stalo.

S dievčatami.

S tými, čo kedysi sedávali na priedomí, lebo už nevládali na nohy, a štrikovali svetre pre tých svojich hrdinov, čo v bojových hrách o kríže prišli, či pre vnúčatká, veď mladým sa každá pomoc hodí. Ich oči, zošúverené vráskami z prebdených nocí nad chorými deťmi, ich oči z láskou hľadeli na tú mlaď, čo ich prišla vystriedať a pre ktorú by aj posledný groš obetovali, veď mladí potrebujú, ešte chcú žiť.

V domove dôchodcov vraj dnes varia celkom dobre, aj keď tých peňazí nieto.

Iba ich oči, tie oči sa už nevedia rozžiariť.

Veď je to takmer rok, čo ich už nikto nebol navštíviť.

Dnes je vraj život ťažký a na nič nie je čas.

Dnes je vraj život o inom.

Niečo sa stalo.

S dievčatami.

A nikto nevie ako, kedy a prečo…