Tam kdesi za obzorom

Jasné, že tomu nerozumiem.

Chválabohu.

Inak by ma asi trafil šľak.

Vyrastal som totiž v štáte a v čase, kedy dlhy boli morálnym prehreškom a kupovať si niečo, na čo nemám peniaze, bolo oveľa ťažšie.

„Bez penez do krčmy nelez“ – hovorieval už môj dedo.

Dnes je vraj ale iná doba.

Mladí chcú všetko a hneď a dlžoby pokladajú za normálnu súčasť života, nech to stojí čo chce, a výraz „úžera“ ani nepoznajú. Niekto ho z nášho slovníka potichu odstránil. Zato doň s veľkou pompou natlačil heslá o výhodnosti úverov, o zisku z rozumu a o nevyhnutnosti existencie bánk a finančných poradcov.

Ani neviem, kedy sa to stalo.

Bankám, sporiteľniam či poisťovniam som sa vždy inštinktívne vyhýbal, hoci kedysi v nich nebolo ani zďaleka toľko vydridušstva ako dnes. Jediná pôžička, ktorú som mal, bola mladomanželská, lebo bola taká výhodná, že len blázon by ju nevyužil. Zato som si ako mladík založil tzv. mládežnícke sporenie, za päť rokov som si nasporil dvadsať tisíc, a banka mi k tomu pripísala ďalších päť. Koľko je to percent? Neskôr som si založil vkladnú knižku s termínovanou výpoveďou na jeden rok, bola to výhodná akcia, lebo základný úrok banka zvýšila zo šiestich na 9, slovom deväť percent!  A tomu dnes hovoríme totalita. Koľko dávajú banky dnes? Na bežný účet 0,1%. Veď je to na smiech! Ktorý normálny človek by im zveril svoje peniaze? Dnes však máme demokraciu, takže do bánk dávame svoje peniaze povinne. Ani výplatu už nedostaneme do ruky, ale len na účet v banke – vraj z bezpečnostných dôvodov. A skúste si sporiť. Keď vás lapajú, pekne vám spievajú o tom, ako ušetríte. Ale skúste si účet zrušiť, hneď uvidíte, koľko „problémov“ to prináša a aké sankcie na vás našijú.

Je zvláštne, ako ľudia robia znova a znova tie isté chyby. Problém je v tom, že každý pokladá svoju dobu za výnimočnú, za niečo, čo tu ešte nikdy nebolo, a každý mladý sa akosi inštinktívne búri proti tomu, čo mu radia rodičia. Že život na dlh je nemorálny, o tom už nikto nechce ani počuť, a finančné inštitúcie nás v reklamách – de facto za naše peniaze – presviedčajú o tom, že dlhy sú „in“. Ale – ako povedal už Tomáš Baťa – morálna bieda  prináša biedu materiálnu, či sa nám to páči alebo nie. Svetová finančná kríza je – a ešte viac  bude – toho neklamným dôkazom.

Jasné, že tomu nerozumiem.

Preto sa bankám – kým to ešte aspoň trocha ide – vyhýbam.