Tam kdesi za obzorom

Slovenčina je vraj jedným z najťažších jazykov na svete. Cudzincom, ktorým záchvat masochizmu vnukol šialenú myšlienku naučiť sa našu reč, vstávajú hrôzou vlasy na hlave, hlavne z toho množstva výnimiek, ktoré pravidlá slovenského pravopisu obsahujú. My, rodení Slováci, sme už na ne zvyknutí, a pokladáme za normálne, že úplne spisovne u nás nehovorí asi nikto.

Popravde, nám to celkom vyhovuje.

Celá naša spoločnosť je popretkávaná výnimkami, nielen jazykovými, ale aj zákonnými, na výnimky narážame všade, kam vkročíme a preto sa tu na nič nemôžeme spoľahnúť. Na Slovensku čierna farba môže, ale aj nemusí byť čiernou, pravda pravdou a lož lžou. Policajt tu môže byť zločincom, hlupák mudrcom a drzý zlodej uznávaným podnikateľom. Pravdaže, takýto stav spoločnosti sa odráža aj na nás. Nikomu a ničomu neveríme, nikoho a nič si nevážime, o všetkom pochybujeme. Ak niekomu ešte zbytky súdnosti velia pomenovať veci pravým menom, prípadne zastať sa obetí nejakej nemorálnosti, býva sám napadnutý, potrestaný, či aspoň zosmiešnený, a to nezriedka aj tými, ktorých sa zastal. Je preto pochopiteľné, že čestný a statočný človek tu iba trpí a tí, ktorí to s nami mysleli dobre už zväčša odišli za hranice. Zostali tu len veľkohubí táraji, ktorých my, Slováci, priam milujeme, a prefíkaní podvodníci, ktorí z tohto stavu vedia vytĺcť kapitál – lebo za hlúposť sa platí.

Nevieme, čo s tým.

Nie sme schopní sa dohodnúť.

Hoci všetci hovoríme po slovensky, nerozumieme si.

V starovekom Babylone vraj boh potrestal ľudí za to, že chceli postaviť vežu, ktorou by sa k nemu priblížili. Potrestal ich tak, že im zmiatol jazyky, aby sa nemohli dohovoriť.

Neviem, za čo boh potrestal tým istým trestom aj nás.

Veď my žiadnu vežu nestaviame…