Tam kdesi za obzorom

Zradilo ma zdravie. Bol som zvyknutý rozchodiť všetko a podľa hesla: doktor lieči – príroda uzdravuje, som sa vždy spoliehal viac na tú prírodu ako na naše zdravotníctvo. Teraz to ale bolo vážne a tak som musel, chtiac – nechtiac, využiť čosi z toho, za čo si už niekoľko desaťročí platím.

Prvý pokus skončil fiaskom.

Keď som sa o ôsmej hodine ráno dovliekol do čakárne potrebného špecialistu, povedali mi, že idem neskoro a dnes ma už nezoberie. Vraj treba prísť skôr a vyzdvihnúť si časenku. A tak som sa na druhý deň už o šiestej v bolestiach postavil do fronty pred uzavretý vchod do polikliniky a čakal, kým ju otvoria. Našťastie, príliš nemrzlo, lebo chlad bol to posledné, čo som potreboval. Keď otvorili, dovnútra sa vrútil dav pacientov, pričom mladší a zdravší hravo predbehli starých a chorých, takže mnohým z tých, ktorí to najviac potrebovali sa časenky ani neušli. (Toto je vraj v našom zdravotníctve normálne).

Mne sa to podarilo.

Čakal som iba hodinu, keď sestrička vyšla a zavolala ma do ordinácie. Prešli však ďalšie dve hodiny, kým som si vyčakal roentgen, dostal výsledky a znova sedel na stoličke u lekára, ktorý vyriekol ortieľ. Priznám sa, že v tej chvíli mi vyhrkli slzy. Do poslednej chvíle som dúfal, že to nie je až také vážne… nie, na túto diagnózu sa neumiera, je ale čertovsky verná a, ako povedal pán doktor, už nikdy sa jej nezbavím.

A tak sa mi tak trocha premiestnili priečky v rebríčku hodnôt.

Niečo šlo hore, niečo dolu.

Zvykám si.

Keď si teraz čítam niektoré články na blogu, pod vplyvom novej optiky občas žasnem: aké hlúposti dokážu ľudí trápiť. Priam smrteľne vážne prežívajú veci, ktoré nemôžu nijako ovplyvniť, sú schopní narobiť si nepriateľov aj kvôli ľuďom, ktorých vôbec nepoznajú a ktorí o to ani za to vôbec nestoja. A priznám sa, že im teraz aj trocha závidím: ako rád by som mal len tie ich starosti…