„Čím som starší, tým menej rozumiem svetu“ – hovorí Zdeněk Svěrák vo filme Vratné láhve, a ja mu rozumiem až príliš dobre.
Človek sa vraj celý život učí.
Pre našu generáciu to platí dvojnásobne.
Štyridsať rokov do nás hustili kolektívne povedomie, dialektický materializmus a ruštinu, a vo chvíli, kedy keď sme to ako-tak zvládli sa nám vysmiali, vraj ako sme mohli byť takí sprostí a veriť takým somarinám. Ruštinu vytlačila angličtina, dialektický materializmus ustúpil náboženstvu a kolektivizmus prevalcovalo všemocné Ego. Z masmédií sa valí propaganda kapitálu viac ako za „totáča“ a pod nálepkou slobody a demokracie sme tlačení kamsi, kam by sme z vlastnej vôle nikdy nešli. Nečudo, že z toho obratu o 180 stupňov sa mnohým tak zatočila hlava, že už nevedia, kde je sever, ale ak nechcú vyzerať ako zaostalí primitívi, tvária sa, že všetkému rozumejú a že je to v poriadku. V skutočnosti už ale neveria ničomu a neakceptujú ani tie výhody, ktoré nová doba priniesla. Za železnou oponou snívali o cestovaní po svete, dnes ale necestujú, lebo peniaze potrebujú na dôležitejšie veci. Na každom kroku ich klamú a žmýkajú z nich peniaze, preto už neveria v nezištnosť ani lásku k blížnemu, a to ani tam, kde je to nutné. Že nikto neverí im však pokladajú za krivdu a podchvíľou sa dušujú, že aj oni budú takí psi, ako ostatní. Štyridsať rokov ich vychovávali k ateizmu a tak dnes nemajú nikoho, ku komu by mohli upnúť svoju nádej, že raz bude lepšie. Svetlý zajtrajšok sa kamsi vytratil.
Kde je sever?
Myslíš? Počkaj až nás očipujú. ...
Vďaka.............. ...
Janka, verím, že všetci vekom múdrieme,... ...
Ďakujem, tvoje uznanie ma veľmi teší...... ...
Vďaka, a musím napísať, že tvoje ...
Celá debata | RSS tejto debaty