Tam kdesi za obzorom

Niekto to nemá rád.

To pripomínanie, že aj my sme len súčasťou prírody a podliehame jej zákonom. Mnohí tvrdia, že všetci sme dietky božie, ale to sa nevylučuje.

Pán Boh a Pani Príroda sú – myslím si – manželia.

Žijú svoj nadpozemský manželský život viac- menej v zhode už od počiatku sveta a my sme ich spoločné deti. Občas neposlušné, občas tvrdohlavé, trvalo však nesúce ich gény. Aj naše manželstvá vykazujú znaky toho prvého, vrcholného, božsky-prírodného, so všetkými rozpormi, ktoré každé spojenie prináša. Aj my sme obeťami toho večného sporu ducha a hmoty, myšlienky a reality, Jing a jang, ktoré do seba, napriek všetkým rozporom, nakoniec dokonale zapadnú. Hoci sme boli vyhnaní z raja kvôli prvému hriechu, napokon nám práve tento hriech umožnil milovať sa a množiť sa v súlade s božou vôľou, a práve chuť jablka zo stromu poznania nás ženie v snahe ovládnuť prírodu k prospechu svojmu. Hoci sme spáchali hriech tým, že sme spoznali pocit hanby nad svojou nahotou, práve ten pocit v nás vzbudil čosi úžasné: túžbu.

Neviem si predstaviť, ako by sme bez nej žili.

Neviem si predstaviť život muža bez túžby po žene a život ženy bez túžby po láske.

Toto je základný inštinkt života.

Bez neho by stratil zmysel.

Bez neho by život zanikol.

Sme pevnou súčasťou božej prírody, toho krásneho rozporu, tej úžasnej symbiózy.

Ak Boh je láska, tak príroda je jej naplnením.

Milujme sa…