Tam kdesi za obzorom

Milujem Slovensko.

Narodil som sa tu, žijem tu a asi tu aj umriem.

Milujem Slovensko a chcem mu len to najlepšie.

S veľkým záujmom, ba až s láskou som si kedysi prečítal Satinského knižku Moji milí Slováci. Nemôžem inak, len obdivovať tú úžasnú ohľaduplnosť, s akou sa venoval tým najháklivejším, ba až nebezpečným témam.

To by som ja nedokázal.

Ja by som nevedel byť taký ohľaduplný.

Je to možno tým, že nemám dostatočnú úctu k Belle litere, alebo možno aj preto, že nemám za sebou umeleckú dráhu profesionálneho herca či priam mystifikátora, akým Satinský bezpochyby bol. A akokoľvek mám tohto človeka rád, akokoľvek si vážim jeho hlboké poznanie mentality nášho národa, mám výhrady. Dokonca si dovolím tvrdiť, že dielo takého obsahu rozhodne nepatrí do police s knižkami typu Išlo vajce na vandrovku, ale niekde úplne inde.

Lebo mentalita nášho národa mi nie je na smiech.

Satinský sa tam priznáva k tomu, že nie je čistokrvný Slovák, navyše tú cudziu krv má práve od národa, ktorý ju tomu nášmu najviac pije, takže mnohí sa tak trocha právom ohradzujú: čo ty tomu rozumieš.

Ak nás kritizuje niekto zvonka, je to jasné, nerozumie nám, ak to robí ktosi spomedzi nás, je to zradca, čo kydá do vlastného hniezda a treba ho umlčať. Nikto neskúma, či má pravdu alebo nie, nepríjemná pravda je vždy zlá a ako taká sa stáva lžou.

Ja som Slovák.

Celý život žijem na Slovensku, narodil som sa slovenským rodičom a hovorím len po slovensky, je teda jasné, že idem kydať do vlastného hniezda. Navyše, nerobím to tak elegantne ako Satinský, to len cudzinci sa nám musia líškať, aby si nás získali, našinec predsa môže povedať pravdu tak, ako mu zobák narástol, veď sme Slováci, nie?

Popravde, snažím sa len určiť diagnózu.

Snažím sa len pravdivo pomenovať to, čím trpíme, lebo si myslím, že prvým predpokladom úspešnej liečby je poznať chorobu a klamať svojich blízkych sa nepatrí.

To je prvá z našich národných chorôb: sebaklam.

Chápem, že s výrazom národná choroba možno polemizovať, ale v našom prípade ma nič výstižnejšie nenapadá. Sebaklam, ako aj iné klamy, je tu taký rozšírený, že už dávno presiahol rozmery epidémie a dnes je ho tu toľko, že ho berieme ako samozrejmosť, dokonca sme na jeho následky hrdí, nazvali sme si ich napríklad vlastenectvo a chápeme ich ako cnosť.

Bratia, rodáci.

Nezabíjajme svoju národnú česť klamstvami, kto chce, ten sa o nás pravdu dozvie, nemáme sa za čo hanbiť. Ceriť zuby na ľudí, ktorí majú to cerenie zakorenené v génoch, to naozaj nie je ten správny spôsob, ako si získať rešpekt. Vždy sme boli čestní a pracovití, to je oveľa viac, ako dobyvačnosť a rozpínavosť, prežili sme už rôzne útlaky, ríše sa rodili, triumfovali a zanikali, ale my zostávame.

Myslím, že táto pravda je hodnotnejšia než akákoľvek lož.

Sebaklam je len jednou z odnoží klamania.

Klamanie je, ako káže už desatoro, hriechom. O to väčším, ak strieľa do vlastných radov. Naším veľkým nešťastím je precitlivenosť na kritiku. Pramení zrejme z našich národných komplexov, áno, znova ich znárodňujem, a znova z tých istých dôvodov. Komplexy nám tu šarapatia už dlho, pri našich vystatovačných susedoch ani nečudo, ale, verte či nie, sú zbytočné. Nemáme síce také šikovné huby ako Česi, ani toľko sebavedomia ako Maďari, ale:  je to dôležité? Maďarské sebavedomie nie je ničím podložené, sú malí, bezvýznamní, obklopení slovanskou presilou, nemajú hory ani more a nikdy žiadnu vojnu nevyhrali – to je už dosť dôvodov ku komplexom, nie? O Českých hubách ani nehovorím, vykecať sa z niečoho je prejav zbabelosti, vedia to aj oni, lebo sami hovoria: kopa rečí a skutek utek.

Nie, nemyslím, že by sme museli kohosi klamať, a už vôbec nie sami seba.

Vždy sme sa vedeli o seba postarať, vedeli sme sa postarať aj o iných, keď nás požiadal o pomoc a ak sa nám potom vysmial, je to len jeho hanba. Sme geneticky čestní a pracovití – nemeňme to. Aj keď sa nám zdá, že tieto vlastnosti sú dnes len na škodu, aj keď nás mnohí svojou nečestnosťou predbehli, nebežme za nimi. Nikdy ich nedobehneme, majú náskok. My máme inú, našu cestu a verte, je lepšie bežať po nej. Neprebiehajme stále z jednej na druhú, to nás len zdržuje. Raz príde čas, kedy sa všetci dozvieme, kam sme to dobehli.

S klamaním je spätá aj naša neochota dodržiavať pravidlá.

Naschvál píšem neochota a nie neschopnosť, lebo schopní sme všetkého, ak sme schopní presvedčiť seba samých, že je to pre naše dobro.

To spravidla nedokážeme.

Zrejme už máme zakódovaný v génoch ten partizánsky spôsob boja, lebo po stáročia sme to tak museli, vždy tu bola akási vrchnosť, akísi páni, ktorí nám rozkazovali, ktorí nás zdierali a okrádali. Ťažko je presvedčiť Slováka, že už je iná doba, že už nie vicišpán, ale demokraticky zvolený pán ho zdiera, lebo, aj to je fakt, zdiera ho stále. Tu žiadny pán už nemá šancu byť dobrý. Panské huncútstva pokračujú, Slovák sa stále smeje a okráda pána vždy, keď môže, lebo pán ho okradne kedy chce.

Len páni vymýšľajú pravidlá.

On je tu len na to, aby poslúchal.

On je tu len na to, aby sa zhrýzal komplexmi, závisťou a nenávisťou k tým, ktorí mu diktujú čo smie a čo nie.

A just nie !

Práve v tom slove just je zakopaný pes.

Nevadí, ak mi skapala koza, hlavne, že skapala aj susedovi.

Priatelia, pŕŕŕ.

Zastavme sa, bratia, veď sa oni stratia.

Nadýchnime sa zhlboka, kým vypustíme jedovatú slinu. Vpustime si čerstvý vzduch do pľúc i duší, kým udrieme. Nedovoľme zlosti zalomcovať svojím majestátom. Ignorujme komplexy a nedovoľme im, aby sa v nás rozťahovali.

Máme na to.

S komplexmi súvisí aj ďalší neduh: alkohol.

To je vážny problém.

Vidno to už z toho, že ho nedokážeme brať vážne. Robíme si srandu z opilcov a z následkov opitosti, zosmiešňujeme ich a klameme seba aj iných tým, že to pokladáme za zábavu. Ničíme si mozgové bunky a utekáme od reality akoby bola taká strašná, že ju už nedokážeme zniesť a namiesto toho, aby sme sa snažili zlepšiť ju, sedíme v krčme a snažíme sa rýchle opiť, aby sme na ňu zabudli.

To však nie je to najhoršie.

Ak má niekto naozaj také starosti, že sa ich chce zbaviť, je alkohol takým istým liekom ako iné lieky. Oveľa viac ľudí, sediacich v slovenských krčmách žiadne starosti nemá, sedia tam len tak, zo zvyku. Sedia tam len preto, lebo už si inú zábavu predstaviť nevedia, lebo chcú byť medzi ľuďmi, ktorí tam tiež preto sedia, lebo tak to robia všetci a už si na to zvykli. Dlhodobým požívaním alkoholu už osprosteli natoľko, že už by ani iný spôsob zábavy vymyslieť nevedeli a preto zabíjajú aj posledné zdravé bunky svojho mozgu a osprostievajú nadobro.

Takýto masochizmus zrejme nemá v živočíšnej ríši obdobu. Na Slovensku je však považovaný za príjemnú kratochvíľu, veľa ľudí má už celkom zožratý mozog a niet tu sily, ktorá by tú rakovinu zastavila. Vraha potrestať vieme, kto ale potrestá tie milióny samovrahov? Kto odstráni nádor, ktorý nám likviduje náš národ?

Prečo piješ? – spýtal sa malý princ alkoholika.

Lebo sa hanbím – odpovedal ten.

A za čo sa hanbíš?

Za to, že pijem.

Je to bludný kruh, z ktorého je len jedna cesta: prestať piť.

Len tak sa zbavíme svojich komplexov, prestaneme pľuvať na dlážku a na všetko, na čo pre svoju opitosť nedosiahneme, lebo triezvi dosiahneme na všetko, vystrieme sa za slnkom a stiahneme si z neho aj my kúsok pre seba, takže už to nebudeme musieť iným závidieť a už nikdy nebudeme musieť klamať, že sme lepší ako sme, lebo my už dobrí budeme.