Tam kdesi za obzorom

„Koľkokrát človek v živote môže milovať, tak skutočne, z lásky? Dvakrát či trikrát? Aj raz je dosť!“ – spieva vo svojej najznámejšej piesni Honza Nedvěd.

Tá pieseň má názov „Rozvod“, a svojho času chytila za srdcia neskutočne veľa ľudí.

Viem si predstaviť, prečo.

Aj ja som sa rozviedol a poznám pocity opusteného muža. Ako mladý naivný chalan som si myslel, že ak stretnem svoju prvú lásku, budeme sa ľúbiť úplne nádherne, obojstranne a až do smrti. Nad možnosťou rozvodu som nerozmýšľal, bol som odhodlaný urobiť všetko pre to, aby k nemu nebol dôvod. Tá, ktorej som chcel odovzdať svoje srdce, mala byť jediná na svete. Veril som, že láska prekoná všetko, že neexistuje na svete prekážka, ktorú by dvaja ľudia neprekonali, ak obaja chcú, ale – ako sa hovorí v jednom zlom vtipe – na lásku treba dvoch, niekedy aj troch.

Hoci chiméry o tej jedinej a pravej ma prešli už v období adolescencie, predsa len som pri svojej svadbe veril, že je to prvý a posledný krát. Dúfal som, že ak nie láska, aspoň manželka môže byť jediná.

Aj to bol omyl.

Moja žena si našla frajera a tým tretím som zostal ja. Naozaj, veľmi zlý vtip. Niekto síce hovorí, že si za to môžem sám, vraj som jej nemal dávať toľko voľnosti. Láska vraj potrebuje krídla, a moja žena zjavne mala chuť lietať.

Tak neviem.

Mýtus o jedinej životnej láske som pochoval načisto a musel som sa naučiť svoje srdce strážiť, lebo na rozdávanie už žiadne ďalšie nemám.

Blíži sa máj, lásky čas – čo s tým?