Tam kdesi za obzorom

Medulienka – zlatá panna.

Alebo to bola Mahuliena?

Nevadí.

Táto bola skutočná.

A vôbec sa jej tá prezývka nepáčila.

Ale ja som sa jej páčil.

Aspoň mi tak povedala.

Vraj som jej princ na bielom koni.

A more vraj miluje.

Ale peniaze nemám, veď vieš…

To je v pohode, to nechaj na mňa, veď sa poznáme už viac ako mesiac.

Áno, poznávali sme sa len mesiac, ale intenzívne.

Hneď druhé naše rande skončilo v mojej posteli a potom každé.

Spoznávali sme sa takmer každý deň.

Či skôr noc.

Nevadilo jej, keď som ju zobudil o tretej nad ránom, páčilo sa jej to v kúpeľni aj na kuchynskej linke, aj v pootvorených dverách na ceste do práce.

Bola zlatá, nie panna.

Naša izba v talianskom Lignane bola priestranná, s veľkou posteľou, pripomínajúcou trampolínu. Mala aj veľký balkón, spoločný s vedľajšou izbou, v ktorej bývali dve mladé dievčatá.

Skamarátili sa.

Sedávali na tom balkóne, čosi popíjali a chichúňali sa.

„Poď, ideme na pláž.“

„Prepáč, ale dohodli sme sa, že pôjdeme do mesta, po obchodoch a tak…“

„Fajn, tak idem sám.“

Zakývala mi prstami a pokračovala v rozhovore.

„Prepáč“ – zopakovala to slovko niekedy okolo polnoci asi tak po treťom vyvrcholení, a tuho ma objala –  „Už budem dobrá.“

„Fajn“.

„Prepáč“ – povedala mi to slovko zvýšeným hlasom o dva dni, počas ktorých som ju takmer nevidel, -„ale neznášam, keď ma ktosi obmedzuje“.

„Fajn, tak si rob, čo chceš.“

Robila.

Tú poslednú noc spala na izbe s kamoškami.

Po ceste domov sme sa už ani nebavili.

Neporozumenie je hrozná vec.

Zbohom, Medulienka.