Tam kdesi za obzorom

A čo ma do toho?

Máte pravdu, nič.

Len ma to zaujíma.

Len ma zaujíma, čo stojí v ceste ku šťastiu, či aspoň k spokojnosti normálnym ľuďom, ktorí si otvorili môj článok, lebo chcú vedieť, čo mám za lubom.

Nuž, poviem to otvorene: za lubom mám dozvedieť sa, či je naozaj ten život taký strašný, ako stále čítam, či všetky tie hrôzy, ktorými nás zaplavujú médiá, sú také aktuálne a koľkých ľudí sa bezprostredne týkajú.

Áno, je toho veľa.

Záplavy.

Choroby.

Strach z budúcnosti.

Mnohí ľudia žijú v neustálom strese, mnohí na pokraji života a smrti.

Každé ráno chodím do práce cez náš park. Už niekoľko týždňov tam na lavičke bývajú tri ženy, bezdomovkyne. O pol šiestej nad ránom ešte spia, poprikrývané starými dekami.  Keď prší – a pršalo takmer mesiac –majú pod tou dekou aj hlavu. Popoludní, keď idem z práce, sedia a prihovárajú sa: mladý pán, len pár drobných. Neviem, čo jedia, neviem, čo hygiena, neviem, z čoho žijú. Vedľa v smetiaku je stále plno prázdnych fliaš od lacného vína. Čo pre ne znamená slovo „šťastie?“

Moja kamarátka Elenka bola skvelá športovkyňa. Plávala, lyžovala, prešla na bicykli Švajčiarsko aj Dolomity. Vydala sa, rozviedla, má dve deti…a už tri roky aj chorobu, ktorá má skratku ALS. Nechcem to rozvádzať, ale umiera. Pomalou, bolestnou smrťou. Zo všetkých jej priateľov a rodiny jej zostala len stará mama, ktorá sa o ňu stará a pozerá na to, ako jej jediné dieťa odchádza. Keď sme ju boli naposledy pozrieť – býva dosť ďaleko – už nevládala vstať z postele. Má štyridsať rokov.

Môj najlepší kamarát v mladosti bol Mirko. Kučeravý blondiak s anjelsky modrými očami a večným úsmevom, na ktorom mohli všetky dievčatá oči nechať. Taký bôžik šťastia. Pravdupovediac, rád to využíval. Pretiahol všetko, čo nevyliezlo na strom, a pokiaľ viem, pred ním nevyliezlo nič. Potom sa zaľúbil. Do miestnej malomestskej krásky, ktorá si z neho urobila poskoka. Vzali sa, mali dve deti. Podvádzala ho. Stále ju ľúbil. Napokon to nevydržal. Napísal jej dopis plný lásky, vložil si do úst pištoľ a stlačil spúšť.

A ešte môj vlastný brat…

…ale nie.

To by už hádam stačilo…na článok, ktorý má v nadpise šťastie.

Na článok, v ktorom sa vás chcem spýtať, čo vám k nemu chýba.

Skúste teraz odpovedať aspoň sami sebe…