Tam kdesi za obzorom

Práve som sa vrátil z lesa.

Celý deň pršalo, všade mokro, ale ja proste do lesa aspoň raz za týždeň ísť musím, aj keby traktory padali. Zastal som s autom na konci cesty, vystúpil, nahodil kapucňu a poďho vpred, po chodníku popod stromy krajom lesa. Nikde nebolo ani živej duše, veď ktože by sa v takomto čase trmácal prírodou.

Prešiel som sotva sto metrov, keď som ho začul.

Príšerný, zúfalý, nervy drásajúci škrekot.

Najprv ma napadlo: straka. Lenže ten rev bol taký zúfalý a taký hlasný, aký by žiadny slovenský vták zo seba nedostal.

A potom som ho uvidel.

Sedel na konári tri metre nad zemou, pozeral sa na mňa a ukrutne nariekal. Krásny, biely, veľký, s typickým chocholom, ale úplne zmoknutý a zjavne na pokraji síl.

Akoby len na mňa čakal.

Akoby sa nevedel dočkať kohosi, komu si môže posťažovať na to príšerné počasie, na tú zimu a zrejme aj na ten hlad, akoby ma tým škrekotom prosil, aby som ho preboha zobral so sebou kamsi dovnútra, kde už nebude takto strašne trpieť. Už som videl niekoľko zatúlaných papagájov, čo uleteli svojim majiteľom, ale takéhoto ešte nie.

A tak som sa postavil pod ten strom a takto k nemu prehovoril:

„Vidíš, ty somár sprostý, čo si vykonal? Prečo si uletel? Čo ti chýbalo tam doma, kde si bol? Bolo ti zima? Mokol si? Hladoval si? Určite nie. Ty si len chcel byť slobodný. Tak teraz už si. Toto je tá sloboda. Tak si nesťažuj. Máš, čo si chcel“.

Kakadu stíchol.

Akoby mi rozumel.

Už si len čosi zavrčal, (ani nechcem vedieť čo), prestúpil z nohy na nohu, vrhol sa vpred a odletel.

Myslím, že pochopil…