Tam kdesi za obzorom

Moja mama bola fotografka. Kedysi. Pracovala hlavne v tmavej komore, lebo kedysi sa podstatná časť fotografovej práce odohrávala práve tam. Osvit, vyvolanie, ustálenie. Retuš. Všetko potme. Preto má tá moja mama zničený zrak a dnes si už nedokáže prečítať ani televízny program.

Dnes je všetko jednoduchšie. Z kedysi výnimočného remesla sa stala masová záležitosť. Mágia čarovných obrázkov sa preniesla na denné svetlo a po svete aj v tejto chvíli cvakajú uzávierky tisícov fotografických prístrojov.

Ja som bol fotkami obklopený odmalička. Ako krásne dieťa (viď. Logo, no nie?), aj často fotený. Naša kúpeľňa sa občas menila na tmavú komoru a tu som už ako dieťa prenikal do tajov remesla. Fascinovalo ma to pomalé vyliezanie obrázkov, pripadal som si ako čarodejnícky učeň, vyvolávajúci tajomných duchov na svetlo božie.

Tá mágia vo mne zostala dodnes. Život ma však dokopal na celkom inú koľaj, na míle vzdialenú od čarovania, a hoci moje fotky neskôr viseli na viacerých výstavách a zožali aj zopár ocenení, profesiou sa mi nikdy nestali.

A možno je to dobre. Možno by mi ako povolanie priniesli len kopu starostí a problémov a možno by sa pod ich ťarchou vytratilo to, čo k nim cítim dodnes: lásku.

Dnes už fotím len zo záľuby, bez pravidiel zlatého rezu a spontánne.

Dnes už nečarujem, len občas fotím.

Stále však s láskou.