Tam kdesi za obzorom

Vraj to tak musí byť.

Lebo všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná.

To je fakt.

Ešte nikdy som nevidel, aby sa čosi užitočné urobilo samo. Stolička, na ktorej sedím, klávesnica, ktorej sa dotýkam, aj to jablko, čo som práve dojedol musel ktosi vyrobiť či mu aspoň pomôcť na svet. Samé sa veci tak akurát kazia. Nemám tiež prílišné ilúzie o tom, ako výdatne pomáha človeku v práci moderná technika. Keď ide do tuhého, tam technika nestačí. V úzkej šachte tristo metrov pod zemou stále leží baník a ručnou zbíjačkou preráža sloj, v riadkoch repy či kukurice stále úraduje babičkina motyka a na najkvalitnejších značkových výrobkoch svieti nápis „Hand made“.

Ručná práca tu bola odjakživa, akurát dnes sme sa za ňu začali akosi hanbiť. Napriek tým nápisom, napriek jej nepostrádateľnosti. Česi sú tuším ešte trocha hrdí na tie svoje „zlaté ručičky“, ale tu na Slovensku sa toto heslo akosi neujalo, hoci sme sa vždy pokladali za pracovitejších. Dnešným trendom je skôr s robotou „vybabrať“. Každý chce – po vzore počítačových hier – sedieť za kniplom a ovládať nejaké to monštrum len pohybom prstu. Milióny mladých ľudí, silných a  zdravých, sedia denne celé hodiny pri svojich počítačoch a žijú svoj virtuálny život, plný adrenalínu, hoci sa ani nepohnú zo stoličky. Svoje telá však neoklamú, krivia sa im chrbtice a ničí zrak, a preto potom idú do fitneska, kde si zaplatia za trocha pohybu. Aby vzali svojej babke z rúk motyku a urobili tým pohybom aj čosi užitočné, to – božechráň – ani náhodou. Ak sa ale nikdy nenaučia pracovať rukami, som zvedavý, kto vyrobí nové stoličky, keď tieto doslúžia. Neviem tiež, koľko chémie budú musieť rozhádzať farmári po poliach, aby zničili burinu, ktorú kedysi ničili motykami babky, a čertvie, koľko nových chorôb z toho vzíde…