Tam kdesi za obzorom

Starý pán Kováčik bol komunista. Všetci to o ňom vedeli. Chodil s veľkou taškou plnou komunistických novín po meste a prihováral sa ľuďom.

„Ako sa vám darí, pane? Ste spokojný“.

Málokto sa pristavil. Cudzí len nedôverčivo pozreli na toho starého otravu a tí, čo ho poznali, sa iba usmiali, mávli rukou a pridali do kroku. Priznám sa, ani ja som nemal veľa chutí cestou z práce hovoriť o tom, ako sa mám. Môj zamestnávateľ krachoval, hrozilo prepúšťanie a navyše, ponáhľal som sa na vlak.

„Ako sa máte, pane?“ – spýtal sa ma viackrát a ja som sa vždy len usmial a pridal do kroku.

Raz nastúpil aj do vlaku. Do odchodu zostávalo ešte pár minút a tak ich využil na to, aby ľuďom ponúkal tie svoje noviny. Nepochodil. Každý len odmietavo pokrútil hlavou. Keď odchádzal, ešte sa vo dverách obrátil a povedal:

„Nebojte sa, ľudia, strana na vás nezabúda“.

Mladší vyprskli smiechom, starší sa len usmiali.

Ktovie, čo všetko si pomysleli.

Je to už desať rokov.

Prepustili ma z práce, presťahoval som sa.

Do svojho rodiska chodím len zriedka.

Minulý týždeň som sa ale znova ocitol na tej našej stanici, do odchodu vlaku zostávalo pár minút, tak som sa – akosi inštinktívne – poobzeral po pánovi Kováčikovi.

Nebolo ho.

Nikto ma neoslovil.

Nikto sa nezaujímal o to, ako sa mám.

Všetci sa kamsi ponáhľali.