Tam kdesi za obzorom

Vždy sa mi páčili.

Také tie malé, krehké, očividne nežné stvorenia, evokujúce túžbu privinúť si ich do objatia a chrániť pred zlobou tohoto sveta. Vždy som túžil dotýkať sa ich hebkej pokožky a opíjať sa tým zamatom, odjakživa mi pohľady ich modrých očí prenikali až do srdca a nútili robiť pre ne veci, ktoré by ma v triezvom stave ani nenapadli.

Malé morské víly tohto sveta.

Jednu teraz vídam každý deň.

Má dlhé plavé vlasy a tajomný úsmev Giocondy. Jej smiech znie ako rolničky a blankyt jej očí mi vážne hrozí utopením. Pracuje v laboratóriu a chodí s jeho vedúcim. Okrem toho je odo mňa oveľa mladšia a o stupienok slobodnejšia, skrátka, malé morské víly nikdy neboli pre mňa. Vždy som ich iba z diaľky obdivoval a ak sa mi aj kedysi podarilo pritúliť ktorúsi z nich vo svojom náručí, rozplynula sa mi v ňom ako morská pena.

Asi to tak má byť.

Asi je to moje objatie pre víly príliš deštruktívne a vydrží ho len silná, odolná žena z mäsa a kostí, tá moja.

Asi sú túžby na svete len preto, aby zostali túžbami.

Malá morská víla z laboratória chodí s tučným, rapavým vedúcim, ktorý si z nej robí pred kamarátmi primitívne žarty a vôbec netuší, že je víla. Je však odo mňa o stupienok mladší a o stupienok slobodnejší, navyše aj dosť bohatý.

Osudu sa ujsť nedá.

Moja malá víla sa raz určite premení na morskú penu a rozplynie sa v nenávratne.