Tam kdesi za obzorom

Tak súdia odborníci.

Francúzsky básnik Charles Baudelaire vo svojom Prípitku nabáda k opíjaniu sa čímkoľvek, Bohuslav Hrabal zasa tvrdí, že v dnešnom strašnom svete sa dá prežiť iba v podguráženom stave.

Hoci sa inak rád nechávam poučiť skúsenejšími, tu by som si dovolil nesúhlasiť. Niežeby som nebol presvedčený o duševno-terapeutických účinkoch alkoholu, aj mne v ťažkých chvíľach kedysi pomohol, ale pochybujem o tom, či práve títo dvaja páni sú pre mňa tými pravými vzormi. Kým prvého tento spôsob života vohnal do náručia smrti, druhého k podobným vyhláseniam viedli vyslovene komerčné dôvody. Ja ale nevlastním pivovar a umrieť sa tiež neponáhľam, navyše som spolu s inými odborníkmi presvedčený, že chľast zabíja schopnosť reálne uvažovať. Jeden viackrát titulovaný pán nám kedysi tvrdil, že mozgové bunky sú alkoholom likvidované nenávratne.

Nuž, ja si svoj rozum, nech je už aký chce, vážim, a vrodená lakomosť mi bráni v jeho vyhadzovaní.

Alkohol je dobrý na zabíjanie komplexov.

Pod pojem komplex zahŕňam aj strach, stres, frustrácie a fóbie, ako aj pocit, že priveľa myšlienok škodí. Viem, že mnohí namiesto toho, aby tu teraz, tak ako ja, sedeli nad klávesnicou a tie nadbytočné myšlienky kládli naň, múdro pochopia, že práve toto je čas opiť sa. A keďže nie sú lakomí, pijú dôkladne, takže niekedy zabudnú nielen prebytočné, ale aj dosť podstatné veci, napríklad cestu domov.

Odborná literatúra rozdeľuje alkoholikov na rôzne typy, podľa toho, ako sa pod jeho vplyvom chovajú, mne sa však zdá byť zaujímavým aj rozdelenie podľa spôsobu konzumácie. Nazývam to systém zatvorenej a otvorenej klapky. Kým jednému sa s množstvom vypitého stáva chľast nepríjemným a už viac nechce, iný tzv. chytá slinu. Toto rozdelenie má tú zvláštnosť, že nezávisí od samotných aktérov, ale zrejme aj od konštelácie hviezd, takže jeden človek môže striedavo vykazovať znaky jednej i druhej skupiny. Určite by stálo za osobitný rozbor preskúmať okolnosti, pri ktorých dochádza k týmto zmenám.

Opilstvo postihuje zväčša mužov.

Súvisí to nielen s ich väčším mozgom a teda aj väčším množstvom nadbytočných myšlienok, ale zjavne aj s väčšou odvahou, lebo vedomé otupovanie svojich zmyslov v tomto nebezpečnom svete bezpochyby odvahou je.

Na Slovensku je opíjanie súčasťou národnej kultúry.

Sme zrejme národom odvážnych a na myšlienky bohatých ľudí, nezaťažených pliagou lakomosti, ochotných aj zo svojich skromných platov podporovať bratov krčmárov. Naopak, materiálne statky tu nemajú miesto, pitie je vecou cti a najúctyhodnejší je ten, kto najviac znesie.

Akoby sme sa testovali.

Akoby sme si potrebovali dokazovať, koľko vydržíme.

Je zvláštne, že nadbytkom myšlienok najviac trpia tí, čo ich majú najmenej. Možno sa ich chcú zbaviť len preto, že nevedia, čo s nimi. Myšlienka na to, že by ich mohli využiť, im zrejme chýba. Takto sa tu denne zabíjajú možno poklady, duchovný majetok národa odplavujú sifóny krčmových záchodov do žúmp a kanalizácií a tratia sa v našich riekach, ktoré ich pomaly unášajú až kamsi do mora.

Kdesi som čítal, že more je múdre.

Už viem, prečo.