Tam kdesi za obzorom

Domýšľame si.

Niekto viac, iný menej.

Niekomu treba vyložiť všetko po lopate, lebo ťažko chápe súvislosti, iný si na základe jediného slova vytvorí v hlave celý román.

Čo je horšie?

Nedostatok domýšľavosti je považovaný za hlúposť. Najmä ženy si často sťažujú na to, ako ťažko muži chápu ich očividné náznaky, lebo hovoriť priamo sa im zdá neslušné, a muži to naopak pokladajú za nedostatok úprimnosti. Ony si klopkajú na čelo a oni vymýšľajú vtipy o blondínkach. Z jednej aj z druhej strany ide ale len o rozdielny spôsob chápania, možno preto, že ženy sú z Venuše a muži z Marsu. Tento medziplanetárny folklór je tu každodenný a hoci spôsobuje veľa problémov, vo všeobecnosti  ho berieme viac-menej humorne.

Horšie je, ak si ktosi domýšľa príliš.

„Nemiluje ma“ – usúdi nejedna z obyčajného pohľadu bokom svojho vyvoleného. Z očí jej vyhŕknu slzy a dotyčný, už v nasledujúcej sekunde hľadiaci do nich, sa nestačí čudovať.

„Podvádza ma“ – usúdi mužnejšia polovička krásneho vzťahu, ak žena stretla na chodbe suseda a usmiala sa naňho.

Veľa ľudí akoby nedokázalo uveriť, že niečo môže byť aj jednoduché, krásne a bezproblémové, tak si, možno len zo strachu z problémov, tie problémy vyrobia.

Domýšľavosť je strašná. Niekedy dokáže behom chvíľky zbúrať čosi, čo sa budovalo dlho a kúsok po kúsku. A úplne najhoršie je lipnúť na svojich domysleninách a tvrdohlavo sa ich držať, akoby boli dôležitejšie než skutočnosť.

Nadmerne domýšľaví ľudia sú horší ako hlupáci. Myslia si totiž, že sú múdri, a to je ich najväčšia hlúposť.

Domýšľame si všetci:  ona, on, ty, ja…a idem si teraz domyslieť, koľko domýšľavosti mám ja.

Odporúčam to každému…