Tam kdesi za obzorom

Nechcem písať o voľbách. Nechcem sa vyjadrovať k niečomu, čomu nerozumiem. Nechcem prilievať olej do ohňa predvolebných hádok, monológov, dialógov či iných lógov a nelógov. Nemám rád zbytočné reči. To predvolebné naháňanie ovečiek do košiarov mi príde trápne, hlúpe, ponižujúce. Som jedným z tej „mlčiacej väčšiny“, lebo som už prežil príliš veľa volieb na to, aby ma prešli ilúzie, čo všetko môžu zmeniť k lepšiemu.

Za socializmu som k voľbám musel chodiť povinne, nikto sa ma nepýtal, či sa mi to páči a či nie, a už vtedy sa vo mne zakorenila otázka: načo je to dobré? Za jednu z mála výhod tejto doby pokladám to, že už tam nemusím. Nemusím? Nevrhne sa na mňa teraz niekto s plamenným mečom slobody a demokracie, aby mi ukázal, že už môžem? Aký je v tom rozdiel?

Nie, ďakujem.

Prečo?

Jednoducho preto, lebo nepoznám nikoho, komu by som svoj hlas bez váhania odovzdal. Mám voliť menšie zlo? Ja nechcem zlo, menšie ani väčšie.  Ja chcem dobro. A to môj lístok v urne privolať nevie. Tak načo tam bude?

V časoch prvých slobodných volieb som pracoval na pracovisku, kde bola, povedzme, nízka intelektuálna úroveň. Tí ľudia nevedeli, koho majú voliť, tak sa boli spýtať jedného „mudrca“, ktorý nemal ukončené ani základné vzdelanie.  16, slovom: šestnásť ľudí vtedy volilo KDH, bez najmenšej potuchy o tom, čo tie tri písmená znamenajú. Som presvedčený, že takých ľudí je aj dnes na Slovensku veľa. Nízka úroveň spoločenského vedomia? Nepochybne. Keby som však naozaj poznal niekoho, za koho by som dal ruku do ohňa, akú šancu mám proti ľuďom, ktorí volia za guláš a pivo?

Pracoval som už aj vo vedúcej pozícii, riadil som kolektív asi stovky ľudí a okúsil význam slova „zodpovednosť“. Môj hlas znamenal pre tých ľudí radosť aj žiaľ, preto som si musel dobre rozmyslieť, čo poviem. Mám teraz ten svoj hlas dať komusi, o kom nič dobré neviem? To je zodpovednosť? Má ma utešiť vedomie, že ak môj kandidát čosi pokašle, môj hlas bol len jedným z milióna?

Nie, voliť nepôjdem.

Pôjdem sa radšej porozprávať so svojou mamou. Je už stará, chorá, má malú penziu a mizernú zdravotnú starostlivosť, určite sa mi poteší. A mňa bude hriať dobrý pocit, že som urobil čosi užitočné…