Tam kdesi za obzorom

Mystika je čosi, čo nás v tomto nudnom, otravnom a šedivom svete dokáže dostať z úplnej letargie minimálne do polohy sedmo. Sedíme pritom spravidla pred televízorom, lebo ten je jedným z najlepších šíriteľov mystiky. Od nej už je len krôčik k mystifikácii, lebo ak si máme tento nudný, otravný a šedivý svet as­poň trocha spríjemniť, musíme byť mystifikovaní. Tento výraz je modernejšou formou dnes už zastaraného, ale oveľa priliehavejšieho slova „klamaní“. Ak by nám však dnes ktosi povedal: „vylez už konečne z tej postele a posaď sa, idem ťa oklamať“, asi by sme sa mu len otočili chrbtom a zakryli si uši perinou.

Mystika mystifikácie je v tom, že zasieva do nás nádej, ukry­tú v ďalšom kúzelnom výraze: „čo ak?“

Nádej dokáže zázraky.

Čo ak predsa len existuje čosi iné?

Čosi, čo by ma, nedajbože, dokázalo nielen posadiť, ale snáď dokonca aj postaviť na nohy.

Na výraze „čo ak“ sú na tomto nudnom, otravnom a šedivom svete založené spústy vecí, ktoré v skutočnosti vôbec neexistu­jú. Fenomén „čo ak“ dokáže zaplniť námestia v nádeji na lepší život a kostoly v nádeji na lepšiu smrť. Svätí mystifikátori z rôznych branží tiahnu víťazne týmto svetom a žnú potlesk a slávu. Sú osvietení poznaním, že nádej je to jediné, čo nás v tomto nudnom, otravnom a šedivom svete plnom bolestí a sklamaní dokáže vytiahnuť z bahna letargie a prinúti znova kráčať týmto temným tunelom tam dopredu, za svetlom.

Čo ak…