Tam kdesi za obzorom

Jolana ich mala asi tak osmičky.

Keď sa nimi o mňa oprela, cítil som sa ako medzi morskými vlnami a hneď som dostal strach, že ak nezabojujem, určite sa v nich utopím. Tu som ale nemohol len tak uskočiť a zalapať po vzduchu, lebo Jolana, ktorej išlo práve o to utopiť ma, by sa urazila. Ovládol som teda svoj pud sebazáchovy aj iné pudy a tváriac sa, že som si ničoho nevšimol, nenápadne som sa z jej príboja vymanil. Určite som v tej chvíli vyzeral v jej očiach celkom sprostý a nechápavý, ale neurazila sa, svojou ženskou logikou zrejme usúdila, že nebola dosť dôrazná a pri najbližšej príležitosti to svoje tsunami zopakovala.

Mal som vtedy šestnásť, ona o desať viac, takže to bol nerovný súboj, nielen z hľadiska veku a váhy, ale hlavne skúseností. Zmocnil sa ma doslova panický strach urobiť niečo, čo mi velili pudy, lebo som im neveril a podozrieval ich, určite právom, že ma chcú dostať do prieseru.

Vtedy som ten súboj s Jolanou vyhral, aj jej agresivita mala svoje hranice, dnes si však na to spomínam s úsmevom a rád, lebo odvtedy sa mi nič podobné nestalo. Už nikdy ma žiadna tak zjavne nedobýjala, už nikdy sa na mňa žiadna tak netlačila, už nikdy som sa nemusel žiadnej brániť, naopak, niekoľkokrát som neúspešne dobýjal ja, aj keď mi to bolo proti mysli, lebo násilie je môj nepriateľ a nič na tom nemení fakt, že je to normálne a ženy to majú rady.

Dodnes presne neviem, ako to funguje. Rád by som mal vo všetkom jasno, hľadám pravidlá aj tam, kde vlastne žiadne nie sú a privádza ma do rozpakov taký ten všeobecne platný názor, že niečo sa učiť netreba, lebo veď to všetko zariadi matka príroda.

Figu borovú.

Matka príroda mi tu odjakživa kládla iba polená pod nohy a zavaľovala ma hádankami, na ktoré som nevedel nájsť odpoveď. Moji blízki mi v tom veku, keď sa láme chlieb, vôbec nepomohli a kamaráti ma kŕmili samými somarinami a striehli na okamih, kedy sa zosmiešnim.

Lebo tak je to tu zariadené: najdôležitejšie veci sa nehovoria.

Tie najdôležitejšie veci sa nikdy nehovoria priamo, iba sa naznačujú, iba sa zámerne ukrývajú do trezorov a inotajov, nezriedka sa tiež zosmiešňujú, bagatelizujú a ironizujú. Na tie najdôležitejšie veci je totiž jazyk krátky a hoci v iných oblastiach sme ho dohnali priam ku krkolomnej virtuozite, v tých najdôležitejších veciach sa naše ústa uzamykajú na sto zámkov a o tom, čo by sme najradšej, tak o tom nikto slovka neprerečie a písmena nenapíše.

Chcel by som teraz napísať, že Jolana mi dala prvý bozk v živote, chcel by som napísať, že naň nikdy nezabudnem, ale bojím sa, že kamaráti ma za to zasa vysmejú a cudzí sa zatvária pohoršene: to sa predsa nepatrí.