Tam kdesi za obzorom

Keď vraj pánboh oddelil nebo od zeme a videl, že je to dobré, pokračoval v tejto sebemilej činnosti čoraz triviálnejšími de­tailami, kým dospel až k obyčajnému prachu.

Z neho stvoril človeka.

Ani tu sa však nezastavil a ponížil svoj majestát až do takej miery, že toho človeka obdaril rečou.

Neviem, ako by tento čin obhájil pred svojimi nadriadenými či v grémiu seberovných, ale keďže boh nemusí nikomu skladať účty, zostali výsledky jeho činov na krku nám, ľuďom.

Že svoju prácu nedotiahol do konca vidno aj z toho, ako od­mietol prevziať zodpovednosť za jej výsledok a nechal nám slo­bodnú vôľu, aby sme sa s jeho nápadom popasovali sami, hoci mu vôbec nerozumieme.

To má pre nás, biednych smrteľníkov, priam fatálne následky. Boríme sa s hendikepom neporozumenia už celé tisícročia, o hendikepe zodpovednosti ani nehovorím. V snahe zlepšiť po­rozumenie sme vymysleli až takú nelogickú vec, akou je písmo. Ním sme chceli – je to do popuku – skvalitniť komunikáciu, dokonca snáď aj – no uznajte – konzervovať myšlienky. Výsled­kom je svet plný nedorozumení a konzerv, ktoré pri otvorení zavše vystreknú na svet akúsi smradľavú brečku. Už sme ňou postriekaní všetci.

Aký pozitívny význam teda má toto písanie?

Prečo sa sliepňam nad týmito riadkami namiesto toho, aby som, tak ako väčšina normálnych ľudí, šiel do krčmy, opil sa tam a aspoň na chvíľu zabudol na toto všetko?

Nuž, na počudovanie, dôvodov je hneď niekoľko.

Na prvom mieste je asi tá slobodná vôľa. Celkom naivne sa nazdávam, že si môžem robiť čo chcem a asi by mi vadilo, keby mi to ktosi zakazoval.

Jednoducho: chcem písať.

Mám besnú túžbu konzervovať myšlienky, lebo tie moje mi nesmrdia, ale naopak, zavše aj voňajú. Ako ich bude vnímať prijímateľ, to neviem, ale snažím sa, aby voňali aj jemu.

Takže na druhom, ale vonkoncom nie podradnejšom mieste je dobrý úmysel.

S dobrými úmyslami sme si na tomto svete už tiež užili svoje, ale nazdávam sa, že negatíva na nich našli až chorobní pesi­misti a kazisveti, hnaní závisťou, že ak sa im nič dobré nepoda­rilo, aspoň to pokazia iným. Zbúrať dom je oveľa jednoduchšie ako ho postaviť, ale vizuálny efekt je minimálne rovnaký.

Tu kdesi sú aj korene tretieho dôvodu, túžby po porozumení.

Akokoľvek to znie smiešne, možno až beznádejne, stále nehá­džem flintu do žita. O čo menej je dôkazov o existencii porozu­menia, o to silnejšia musí byť viera, že existuje – tak to predsa do nás naštepil aj vyššiemenovaný pán.

Nám, bezbožníkom, však samotná viera nestačí.

Čosi treba urobiť.

Aby sa to, čo máme v srdci, prejavilo čímsi konkrétnym, tak ako sa kedysi božia myšlienka pretavila v čin.

Či sme už kresťania, inoverci alebo úplní pohani – na tomto sa snáď dohodneme.