Tam kdesi za obzorom

Rozdiel medzi pravicou a ľavicou je v názore na spravodlivosť. Kým ľavica pokladá za spravodlivé, aby všetci ľudia mali rovnako, pravica preferuje myšlienku každému podľa zásluh. Pravdaže, toto je len veľmi hrubá definícia, plná odtieňov, zákrut, odbočiek a všemožných „ale“… Ako svet svetom stojí, ľudia sa nevedia dohodnúť, ktorý z princípov je spravodlivejší, najmä pre tie zákruty. Hlavnou zákrutou ľavice je podpora darebákov, ktorí sa na zveľaďovaní sveta nepodieľajú a len sa vezú na sociálnom systéme. To je pre poctivo pracujúcich neprijateľné a chápu to ako veľkú nespravodlivosť. Pliagou pravicového systému je zasa úpadok morálky, lebo v kapitalizme idú niektorí za peniazmi aj cez mŕtvoly, čím iným upierajú základné ľudské právo na život. Následkom toho je, že k pravici inklinujú skôr mladí a zdraví ľudia, k ľavici zasa zákonite tí, čo sa už hnať za mamonom nevládzu.

Zdá sa, že každá generácia si ten svoj pohár horkosti vypiť musí. Predošlé dve zažili svetové vojny a my, deti povojnové, zasa zbúranie socializmu a návrat do područia kapitálu. Štyridsať rokov nás učili istým morálnym zásadám a len čo sme ich vstrebali, všetko sa otočilo čelom vzad. Kým sme boli mladí a zdraví, plávali sme v pokojných vodách socializmu, kde vyčnievanie nebolo žiadúce. A keď sme si na to zvykli a zdravie už začalo pokrivkávať, hodili nás do rozbúrených vôd kapitalizmu.  Vo chvíli, kedy sme si mali začať užívať plody celoživotnej práce nám povedali, že musíme začať o svoj chlieb bojovať viac. Sociálny systém, ktorý bol stvorený preto, aby chránil slabších, sa naraz kamsi vyparil a my sme sa ocitli zoči-voči mladým dravcom, nezaťaženým socialistickou morálkou…

Zdá sa, že spravodlivosť na tejto zemi nemá miesta, lebo sa nevieme dohodnúť na tom, čo to vlastne je. Áno, zjavne sú na svete ľudia, ktorí majú moc ovplyvňovať naše myslenie a prinútiť nás pracovať na svojom ďalšom bohatnutí, ale to by sa im nikdy nepodarilo, keby sme sa všetci spojili a odmietli podporovať ich nenažranosť. Zdá sa, že sa im darí stále viac. Ak by sme dokázali vymyslieť niečo, čo by splnilo našu túžbu po sociálnej spravodlivosti a zároveň obmedzilo možnosti parazitov, čo by nás motivovalo budovať krajší zajtrajšok nielen pre naše, ale aj pre susedovie deti, ak by sme dopriali aj iným to, čo žiadame pre seba – to by nám bolo sveta žiť. Keby sme sa prestali hrať na pravicu a ľavicu a nechali sa viesť úplne jednoduchým princípom humanizmu, ktorý nás oddávna spájal v boji s dravcami každého druhu, potom by sme sa možno zbavili toho permanentného pocitu nespravodlivosti, ktorý trápi každého z nás…